nedeľa, 11. júna 2017

Rozhovor - Krajiny Hmly (11. 6. 2017)


Slovenská pagan black metalová kapela Krajiny Hmly je na scéne krátku dobu, ale podarilo sa im vydať debutový album v zahraničnom labely a ich hudba má svoju úroveň. Viac vám v rozhovore povie jeden z hlavných protagonistov Namtar.


Zdar Namtar! Čoskoro sa blíži čas najdlhších letných dní a slnovrat. Ako tráviš dni a týždne tohto ročného obdobia?

(N) Zdravím! Ako to už býva, predovšetkým pracovne s tým, že sa snažím aspoň časť svojich voľných dní tráviť na horách. Kapela mala posledné týždne menej aktívne obdobie, keď som sa aj venoval skôr nehudobným záujmom. Pomaly však pracujeme aj na nasledujúcom materiáli.


Cover art vášho debutového albumu nesie podobizeň pani smrti a vládkyne zimy z mýtov našich predkov – Wolkogniv (Folkingrimm art) odviedol skutočne výbornú prácu. Myslím, že je na mieste povedať niečo o debutovom albume. Ako ste spokojní s doterajšími ohlasmi?

Album bol venovaný smrti a jej významu v našich životoch. Album bol značne osobný, keď Samošovi počas práce na ňom umrel otec. Zároveň to bol pre nás oboch čas, keď sa v našich životoch odohrali veľké zmeny, a my sme museli nechať mnohé veci „umrieť“. Prišiel čas prehodnotiť svoje životy a ich smerovanie i to, čo pre nás znamenajú ľudia okolo nás.

Ohlasy boli predovšetkým pozitívne a zaznamenal som aj nejakú konštruktívnu kritiku. Snáď som ich očakával viac, ale s ohľadom na to, koľko albumov vychádza, bol ich počet asi primeraný pre debutový album neznámej kapely.

Do vzdialených pustín  ma odvliekol preradný sen
Kde vzalo sa toľko smútku v mojej duši?
Celú myseľ mi v chvíli pohltil neznámy tieň.
A hoc nehmotný teraz celou silou do mňa búši.

 Či našiel som, čo hľadal som, či minul som sa cieľa?
Tá myšlienka ma trápi a srdce v smútku zviera
Či osudom je priepasť, čo v sebe som si nosil?
Len veľa prázdnych slov a málo v skutkoch cnosti.

Samos:
Ďakujem za pochvalu! Na grafike albumu som pracoval dlhú dobu a neustále sa vracal k námetom a doťahoval do maxima ako sa len dalo. Predsa len išlo o debut album, ktorý sa mi v priebehu tvorby stal osobnejším stratou môjho otca. Som rád, že sme sa chytili práve tohto konceptu a tým pádom dali debutovému album ucelený príbeh, ktorý predstavuje púť zosnulého Návom, ktorého sa stáva súčasťou. Každá z piesní predstavuje etapu púte končiacou zároveň začínajúcou sa práve stretnutím s Moranou, ktorá ho privíta do svojho náručia a nového domova. O nový začiatok a dlhú cestu pustinou sa delí so svetom živých:
Po dlhej púti , ktorá však nekončí,
podelím sa so svetom o poznanie a múdrosť.
Spomienky v ohni horia, plamene svoje chrlia,
k lonu mojej nekonečne - kvitnúcej mysle.

Tak ako spomína Namtar, väčšinou sme sa stretli s pozitívnymi odozvami a z konštruktívnej kritiky si potom berieme ponaučenie pre ďalšiu tvorbu.




Album „Na konci ciest“ vyšiel pod zahraničným vydavateľstvom Echoes of Koliba a Art Of the Night. Ako ste boli spokojní so spoluprácou? Mimochodom, je dnes náročné nájsť vydavateľa pre slovenskú pagan/black metalovú kapelu?

(N) Hľadanie nám trvalo nejaký čas a myslím si, že zohnať vydavateľa nebolo až také ľahké. Navyše sme aj my mali nejaké predstavy a očakávania napríklad ohľadom kvality vydania. Za kvalitou svojej práce sme si stáli a bolo by pre nás čudné vzdať sa týchto očakávaní. Musím povedať, že dve spomínané poľské vydavateľstvá ich splnili a spolupráca s nimi bola na vysokej úrovni vrátane dobrej komunikácie z ich strany.


Keď poviem slová pohanstvo, black metal a ľudová kultúra, čo sa ti ako prvé vybaví v mysli? Prečo si myslíš, že tieto fenomény si našli cestu v black metalovej hudbe a ako sa pozeráš na folklórne prvky v tomto žánri?

(N) Všetky tieto veci sú nejakým spôsobom súčasťou môjho života. Black metal alebo minimálne jeho časť je od svojich začiatkov spojený s návratmi do temnej zabudnutej histórie a istým antimodernizmom. Nie je preto čudo, že sa ľudia pri hľadaní inšpirácie v black metalovej hudbe vracajú aj k svojim koreňom. Podľa mňa je zároveň umeleckou výzvou využiť tieto prvky tak, aby ich zapojenie bolo logické a nevyznelo gýčovo alebo prvoplánovo.  

Tam cez dlhú chvíľu mi navŕšia mohylu.
Kiež na nej porastie len bodliak a chrastie.
Nech na to bodliačie šumné dievča plače.


Pohanstvo je pre mnohých z nás akýmsi vyjadrením fungovania sveta skrz mytologické koncepty. Mnoho ľudí však pri tejto ceste buď zlyhá a nevystačí si s ňou (alebo so sebou samým) alebo sa jedná iba o pózu. Myslíš, že je to akýmsi fenoménom ducha „železného veku“?

(N) Pre nejakých ľudí sú názory a ideály iba akési mimikry, vďaka ktorým sa prispôsobujú a získavajú výhody, vyberajú si ich podľa aktuálnej módy. Iní podľa všetkého očakávajú (aj) od pohanstva nemožné, že ich vnútorne zmení, premení ich životy, no a podľa možnosti hneď. To však nedokáže urobiť sebelepší svetonázor či náboženstvo. Posledným potom pohanstvo naozaj nevyhovuje, nespĺňa ich očakávania, tak sa posunú ďalej.

Nemyslím si, že je to fenoménom dnešnej doby, ale ľudia sú dnes určite náchylnejší meniť jeden výrobok za druhý, neustále hľadať niečo lepšie, výkonnejšie, módnejšie, takže sa ten trend asi zvýšil.


V textoch sa okrem mytologickej a prírodnej tematiky dotýkate okrajovo aj obdobia slovenského národného obrodenia. Myslím, že bystrým ľudom táto spojitosť dôjde, ale v slovenskej pagan/black metalovej scéne sa okrem vás a Evil/Skaza toho moc kapely ešte nedotkli. Aký je tvoj vzťah a pohľad na toto obdobie z historického či literárneho hľadiska, ale aj ako zrkadlo pre dnešné časy?

(N) Mne je osobne blízka postava Janka Kráľa so svojou rebéliou a tuláctvom, preto sme už v minulosti použili časť jeho básne v texte piesne Plameň už tíchne. Je už skomponovaná nová pieseň, ktorej text je kompletne tvorený výňatkami z dvoch ďalších jeho básní. Čo mi imponuje je ochota riskovať svoj život a postaviť sa voči pociťovanej nespravodlivosti a pri hľadaní duševnej slobody zájsť až tak ďaleko, že sa človek vo fyzickom svete stane väzňom. Ostatne, parafrázoval som aj iného (neslovenského) romantického básnika, ktorý vo svojej básni vyjadril podobné pocity a určite siahnem aj po ďalších prameňoch. Tie si ale nateraz nechám pre seba.


Čo teda KrajinyHmly a koncerty? Viem, že oficiálni členovia ste dvaja no v poslednej dobe sa vám vraj niekto priplietol do zostavy...

(N) Aby som to trochu poopravil – jadro kapely, ktoré tvorí základnú víziu naozaj tvoria dvaja členovia. K oficiálnym členom však určite patria aj tí, ktorí sa podieľajú na nahrávkach, a to zvlášť platí pre Svarthena a X.C.M., ktorí významne prispeli k finálnemu vyzneniu albumu.

V zimných mesiacoch sme začali skúšať so živým bubeníkom. Ide o človeka, ktorý sa v kruhoch slovenského black metalu už pohybuje nejaký ten mesiac. Priplietli sa však nejaké aj technické problémy, tak sa potom istý čas nič nedialo. Teraz by sme sa mali zas vrátiť do skúšobne a pracovať na novej nahrávke. A vo vyhliadke je pravdepodobne aj nový gitarista. Čas ukáže, kam sa pohneme.
Nad koncertmi už nejaký čas rozmýšľame, ale všetko sa uvidí v budúcnosti. Ak zahráme koncerty, tak nech to bude stáť za to. Nech to prípadné vystúpenie nie je len tak polovičato naskúšané a odfláknuté.




Koncertne si ty pôsobil v dvoch kapelách – Aeon WindsImperium. Ako sa s odstupom času pozeráš na nahrávky, ktoré tieto kapely posledne nahrali?

(N) Oba sú to dosť odlišné prípady. V prípade Imperia som stál za impulzom, ktorý prispel k vzniku kapely. Po debutový album som sa významne podieľal na skladaní hudby a textovej stránke. Momentálne posledné EP, ktoré vzniklo celé už po mojom odchode, je teda hudobne úplne odlišné ako predošlé nahrávky. Počul som aktuálny materiál a myslím si, že mnohým ľuďom vyrazí dych.
V Aeon Winds som bol pôvodne len koncertný člen, až neskôr som sa do menšej miery podieľal na textoch i hudobnej stránke. Kapela tak po mojom odchode nezmenila významnejšie hudobné smerovanie. Počul som čo-to z aktuálne pripravovaného albumu a myslím si, že AW urobili veľký krok k profesionálnej produkcii. Ozaj, na albume sa objaví aj jediná pieseň, ktorú som v kapele spoluskomponoval.

Tam, kde len vietor a hviezdy vedia cestu.
Do tieňa skál, čo týčia sa nad čierny les.
Len bolesť a nenávisť prežívajú večnú.
Hľadajú únik vo víchre a hmle.
(Imperium – Mohyly)



Po hudobnej stránke je vaša plnehrajúca prvotina na vysokej úrovni a asi všetkým je hneď jasné, že za debutom sa neskrýva začiatočnícka odvaha tvoriť. Ako sleduješ svoj vlastný vývoj od pôsobenia v Imperiu až ku Krajinám Hmly čo všetko sa vlastne zmenilo?
(N) Ako začiatočnícku odvahu možno charakterizovať počiatky v kapele Imperium. Aj tam sme však už mali nejaké predstavy a ciele, takže sme nepatrili k typu kapiel, kde je cieľom si ísť len tak nezáväzne zabrnkať do skúšobne a to využiť ako zásterku pre nejaké iné radovánky. Bolo to zaujímavé obdobie, kde sme sa hudobnícky a osobnostne formovali i v podobe rôzych výstrelkov, vyhraňovania sa voči iným a hľadania hraníc. Navyše sa domnievam, že sa za album „Tam, kde len vietor...“   nemusíme hanbiť. Odišiel som z kapely v bode, keď sa album dokončoval, a zároveň bol do istej miery pripravený nový materiál. Zároveň však osobné vzťahy v kapele škrípali a hudobné i nehudobné priority a predstavy o budúcnosti jednotlivých členov sa začali dosť výrazne rozchádzať.
Pôsobenie v Aeon Winds bolo odlišné, zostavu tvorili oveľa lepší hudobníci a kládol sa väčší dôraz na živé vystúpenia. Inštrumentálne som sa v kapele logicky dosť zlepšil a to mi zároveň pomohlo začať pracovať na Krajinách ako na novom vlastnom projekte. V Imperiu i Aeon Winds som spolupracoval s druhými gitaristmi, v Krajinách som sa musel naučiť skladať jadro hudby sám, spoliehať sa na druhých oveľa menej. Na druhej strane to bolo aj dosť oslobodzujúce. Začal som pracovať s víziou, ktorú som mal – skladateľsky náročnejšími skladbami a textami odlišnou textovou náplňou. Chcel som dostať to, čo sa mi páčilo na ľudových baladách, do black metalu. Tie sú smutne ladené, často končia smrťou, ale je v nich nejaká gradácia, prelínanie motívov od lásky cez sex, prírodu, násilie, veselosť až po opilectvo. S nahraním dema sa Krajiny stali mojou hudobnou prioritou a navyše som sa pracovne odsťahoval mimo západné Slovensko, tak som sa logicky rozlúčil aj s pôsobením v Aeon Winds.
Myslím si, že ďalším veľkým míľnikom bolo práve nahrávanie albumu. Tam sme si latku znova posunuli vyššie s tým, že sme sa rozhodli pre koncepčný album. Po všetkých stránkach je to na vyššej úrovni ako všetko, čo som dosiaľ urobil a  to platí aj pre grafickú stránku od Wolkogniva. Zároveň sme si uvedomili, kde sa do budúcnosti budeme musieť vydať iným smerom, aby sme sa zasa posunili bližšie k realizácii našej vízie.


Je to síce taká otrepaná otázka, ale čo tvoje hudobné inšpirácie? Ako si sa vlastne dostal k hraniu na gitare a celkovo k black metalovému žánru? Sú aj nejaké domáce kapely, ktoré ti ostali v pamäti?
(N) Ak si dobre pamätám, tak sa ku mne dostalo CD s mpétrojkami, kde sa okrem iného nachádzal Emperor a Dimmu Borgir, ktorých staré albumy pre mňa majú stále čaro. Tak som začal hľadať ďalšie podobné kapely, čo vlastne bolo pomerne ťažké, lebo naokolo takmer všetci počúvali buď brutal death metal alebo power metal. Moment, keď som deifnitívne prestúpil k „špišskemu zlu“, nastal, keď som prvýkrát počul úvodné tóny "Fine Day to Die". To bolo naozaj to očarenie, po ktorom som pátral, a ktorého sa mi v kapelách, čo počúvali ľudia naokolo, nedostávalo.
Ku gitare som sa dostal vlastne až cez black a pomerne neskoro. Hrať som sa v podstate naučil sám, takže prvý rok či dva roky som týral akustickú gitaru a okolie. Od začiatku som vedel, že chcem robiť vlastnú hudbu, takže som sa okrem hrania piesní iných kapiel vrhol na vlastnú tvorbu.
Hlavné inšpirácie? Severský black metal, východoeurópsky black metal, z pagan metalu hlavne Bathory alebo Primordial, starý švédsky melodický death metal (At the Gates, Eucharist, Dismember) a potom asi všetko, čo počúvam od NWOBHM cez Sibelia, baroka až po neofolk.
Na Slovensku som ako prvých zaregistroval Infer, ktorý boli jedným z headlinerov lokálneho festivalu. V čase začiatkov Imperia som dosť počúval Ancestral Volkhves.


Slovenská scéna je pomerne malá, no posledne sa objavilo niekoľko zaujímavých kapiel ako sú spolky Zhor, Machina Baphometa či znovuzrodená Iria. Oslovila ťa niektorá zo spomenutých kapiel?

Myslím si, že slovenská scéna môže ponúknuť isté množstvo pomerne originálnych a kvalitných kapiel, a v nasledujúcich mesiacoch a rokoch sa objaví po menšom útlme znova viacero zaujímavých nahrávok.
Čo sa týka spomenutých, Zhor som videl naživo (zatiaľ trikrát), a ako pre mňa úplne neznáma kapela ma veľmi príjemne prekvapili. Získal som aj ich nahrávku, ale tá ma až tak neoslnila. Verím však, že v kapele je potenciál, ktorý sa v budúcnosti ešte naplno prejaví. Machinu Baphometu i predchádzajúci projekt členov nejaký čas registrujem. Je to technicky jedna z najlepších kapiel u nás, ale hudobne to nie je moja šálka kávy. Iria je pre mňa známa len ako meno, k hudbe som sa nejako zatiaľ nedostal.


Keď už si spomenul teda tie koncerty. Viem, že z vašej dvojice si ty teda oveľa koncertne aktívnejší a je možné ťa stretnúť na niektorých zaujímavých akciách. Zdá sa mi, akoby posledne vznikla akási situácia, že ľudia, ktorí hrajú v kapelách už takmer vôbec nechodia na koncerty. Z jednej strany je to akoby zvláštne nakoľko oni sami niekedy horekujú, koľko málo ľudí chodí podporiť, no na strane druhej taký hudobník môže byť aj presýtený akciami. Ako je to s členmi Krajiny Hmly teda?

(N) Budem hovoriť len za seba. V čase, keď som hrával koncertne v Aeon Winds, som sa na iných koncertoch vyskytoval len zriedka. Chuť viac chodiť na koncerty sa vo mne objavila také posledné dva roky a posledný rok som teda povymetal všetko, čo som mohol, vrátane koncertu Laibachu. Posledne ma hudba naozaj chytila na Furii. Odvtedy som bol ešte na dvoch-troch koncertoch, ale zdá sa mi, že som sa momentálne živých vystúpení so všetkým, čo k ním patrí, trochu presýtil. Miestami som mal naozaj pocit, že by som mohol byť aj niekde inde. vidíme, ale zaujímavým koncertom hádam ani do budúcnosti nepohrdnem.


Poďme teraz k našej rodnej krajine. Nie je tajomstvom, že si z východného Slovenska, ktoré je niekedy mravmi, inokedy povahou jednoducho odlišné od ostatných častí. Myslíš, že je to pozorovateľné aj v rámci black metalových kapiel alebo subkultúry?

(N) Vôbec netuším, aká je tu momentálne black metalová subkultúra, a ani ma to nezaujíma. Ja som vyrastal na Spiši, ktorý je kultúrne i jazykovo predsalen odlišný aj od východu. V Spišskej vlastne okrem obdobia chvíľkového boomu brutal death metalu a menšej skupiny heavy metalistov fungovala hlavne punkáčina, ktorej som sa skoro presýtil. Imperium tam bolo čudným a dosť neobľúbeným zjavom.

Obľubujem miestnu prírodu, históriu a hneď, ako otvorím ústa, každý vie, odkiaľ som. S black metalom nič z toho priamo nesúvisí.




Pri východnom Slovensku ešte ostaneme pretože práve tam sa vraj nachádza „najtemnejšie“ miesto krajiny – konkrétne v Národnom parku Poloniny. Noc s hviezdami a akési autentické nebo sa pomaly vytráca vďaka čoraz intenzívnejšiemu svetelnému smogu a aj tá temnota „bez prímesy“. Myslím, že táto téma je celkom zaujímavým bodom k viacerým úvahám. Skús popísať tvoj postoj k tomuto a k temnote „gýčovej“, ktorú tak často black metalisti ospevujú verzus tá prírodná.

Keď človek žije prevažne v mestách, tak pri každej noci, ktorú strávi mimo, si uvedomuje, ako ináč pôsobí. Ostatne nielen noc, deň v Poloninách, iných vrchoch alebo hoci aj s sade na vidieku či ranné zobudenie na hrade do stúpajúcej jesennej hmly prinášajú istotne iné pocity, vône, atmosféru a pohľady ako chôdza do práce cez košické sídliská.

Ono tu je hranica medzi gýčom a negýčom dosť nejasná. Isté je, že aj keď sme stratili povery našich predkov, noc na nás stále pôsobí. Veci vyzerajú ináč a ožívajú v tieňoch, miesta sa premieňajú. To sú tie momenty, keď sa mieša tajomno, strach a krása, a je ľahšie sa dostať do magickej krajiny minulosti.


Myslím, že sme sa už dostali k záveru. V poslednej otázke ti nechávam priestor na záverečné slová. Sláva!


(N) Vďaka za rozhovor a podporu!



Album "Na Konci Ciest" v distribúcii aj u Arkona Pagan Art Shop.


Rozhovor spracoval: S.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára