piatok, 15. septembra 2017

Svatan - Awakening of the Mighty Flame (2016)



Svatan jsou black metalisté z Brazílie. Na tom není nic zvláštního, krom toho, že se v této zemi rodí kvanta podobných útvarů, které sice nedisponují kdoví jakou originalitou, ale nahrazují ji zápalem a vášní, směřovanou k tomuto žánru. Svatan byli vyvrženi z lůna pekla v roce 2015. Minulý rok jim vyšel debut Awakening of the Mighty Flame, který na to, že to je teprve debut od úplných nováčků, kteří se nikdy před tím nezapsali krví na žádném nosiči, zní poměrně vyspěle. 

Vizuál napovídá, že se bude jednat o mysticky laděný, nebo okultní, chcete-li, black metal. Booklet dává tušit, že se nebude jednat o nějaké posly boží. Klasická black metalová image s true výrazy a snaha o temnou atmosféru je poměrně i zdařilá. Nejvíce se mi však líbí zakomponování malého plakátu titulního coveru alba, jenž se nachází v levé straně krabičky. 

Leč nějaká ta snaha o mysticismus tu je, určitě se nejedná o vznešené okultní oslavování. Ve výsledku je to samý Satan Satan Satan a špinavá řezničina. Vítejte v Norsku v 90. letech. V podstatě bych nepoznal, že se jedná o brazilskou smečku. To je ale problém většiny tamních kapel. Svatan svoje řemeslo kují v povětšinou rychlých hmatníkových prstokladech a sypacích paličkových masážích. Tu a tam dojde k nějakému tomu samplovému čarování nebo na volnější pasáž s důrazem na melodiku či atmosféru. 

Z Awakening of the Mighty Flame dýchá nespoutaná energie, duch black metalu, jehož vyvolávám při každé seanci u svých repráků. Možná právě takto se poznají brazilské kapely. Nespoutanou exotickou energií, vynahrazujíc veškeré nedostatky, které se i zde nachází. To, co kazí výsledný dojem je to, že placka nenabízí nějaké ty zapamatováníhodné pasáže. Víte co, nějaké riffy, přechody bicích nebo aranžerské kousky, kteréžto by vám uvízly ve vaší paměti a donutily uznale pokývat hlavou, nebo spustily jiné emocionální reakce. Jedinou kompozici, již bych mohl použít jako záchranné lano, je čtyřka Act IV - The Principle of thy Wisdom… (…and Grief). Její refrén mohu označit za jakýsi pokus o dramatično, ale působí docela hymnicky a v hlavě mi hraje často. Co se týče instrumentální složky CD, není nijak nadpřirozená, ale ani vyloženě hloupá. Vokál obsahuje vně své audio existence nervní náboj. Někdy přechází do hlubších nebo chraplavějších poloh, v nichž ale podle mého trochu ztrácí svoje účinky. Chybí mi zde jistota, ale s tím se dá počítat u nové kapely. 

Produkce je tak ve zlatém středu. Postrádám, tak jako u mnoha jiných žánrových kapel, nějakou tu výraznější basovou linku. Ale řeže to hezky. Sound dává vynikat právě potřebné intenzitě. Samply ve své rovnici nenarušují syrovost, a tak nezbývá, než Svatan pochválit za vyváženost na poměry toho, že jsou nováčky. Jen pro příště, více bas a méně “pichlavosti” ve zvuku. Některé momenty mému uchu trošku vadí. 



Awakening of the Mighty Flame je tedy debutem povedeným. Produkce je nedokonalá, ale v rámci mezí kvalitní a pro mnohé bude dostačující. To platí vlastně o celé desce. Intenzivní energický nášup, obsahující povětšinou lehce nadprůměrné pasáže, nakonec funguje poměrně dobře díky intenzitě, a i přes negativa na vás dýchne onen potřebný duch black metalu. Leč se nejedná o atmo-black, nýbrž spíše o agressive. Dávám průměrné hodnocení, ale berme to jako trošku lepší průměr. 

Hodnocení: Průměr 


Napsal: Mystic

piatok, 18. augusta 2017

Meneapneontes – Promachos (2015)



Grécka black metalová produkcia má slušný cveng. Kapely ako Rotting Christ, Necromantia, Varathron alebo Zemial dali svojimi miešaním black metalu s inými štýlmi miestnej scéne charakteristický zvuk a aj kapely ako Macabre Omen či Nocternity, ktoré miešajú toto poňatie s odkazom škandinávskej scény, majú svoju vysokú kvalitu. Preto som bol zvedavý na debutový album gréckej kapely s pre mňa nevysloviteľným názvom, ktorého vydanie priniesli ešte v roku 2015 vydavateľstvá Murdher RecordsSatanath Records.

Meneapneontes svoje národné korene nezapreli a isto zaprieť ani nehodlali. Texty kapely sa zaoberajú klasickou gréckou mytológiou, ale predovšetkým dejinami krajiny od staroveku (bitka pri Maratóne, Alexander Veľký) až po druhú svetovú vojnu. Tak je logické, že v niektorých piesňach znejú tieto texty v ich materčine. Aj ústredný motív nie príliš invenčnej photoshopovej grafiky tvorí hoplitská prilba a ďalšia výstroj ťažkoodenca z klasického obdobia.

Tiež hudobne Gréci čerpajú do veľkej miery z odkazu svojich lokálnych predchodcov. Osobne si myslím, že je ich tvorba najbližšia novšej produkcii kapiel Rotting Christ alebo Varathron od gitarových melódií, cez spôsob riffovania až po typ vokálu. Okrem toho v hudbe cítim vplyv škandinávskeho melodického death metalu. Bluesové sóla ako napríklad to z titulnej skladby mi pripomínajú starý Unanimated, niektoré pasáže svojim rytmom Dismember alebo Entombed. Len by som povedal, že štruktúry skladieb i melódie sú oproti svojim vzorom zjednodušené a chýba im nejaký konflikt alebo disonancia. Všetko je to také uchu lahodiace, ale zároveň neveľmi zapamätateľné, a mám pocit, že som veľkú časť melódií počul už kdesi inde, u iných kapiel. A neraz. Osviežením sú občasne použité čisté vokály (skladba Eleley) alebo neofolkové pasáže v skladbe Alexandros.



Produkčne nemám výhrady. Kapela sa vydala cestou čistého, menej agresívneho zvuku, ktorý by pristal aj oveľa známejším menám, ale zvuk je vyvážený a neznie nadbytočne plastovo. Inštrumentálne výkony sú slušné a vyzdvihnutie si zaslúži hlavne lead gitara, ktorá vlastne ťahá celý album, aby nespadol do najšedšieho priemeru ohraných postupov z tlmených akordov.

Albumy ako Promachos sa objektívne hodnotia pomerne ťažko. Ak kapela vie pretaviť svoje piesne na pódium s prezentovanou kvalitou hrania a dobrým zvukom, tak by výsledkom mohlo byť príjemné popoludňajšie vystúpenie na nejakom letnom festivale. Musíme si však medzi nami úprimne povedať, že keď sa rozdával umelecký kumšt a invencia, tak Meneapneontes nestáli nikde vpredu. Nič na albume nesmrdí nejakou osobitosťou alebo tvorivým prístupom. Všetko podstatné sme už počuli aj v lepšej podobe niekde inde. Výsledkom je tak dobre zahraný a príjemne počuvateľný album s peknými melódiami, ktorému však chýba nejaká vážnejšia hĺbka.

Hodnotenie: Priemer



Napísal: N. KH 

piatok, 4. augusta 2017

Opustil nás Wolkogniv (Folkingrimm Art)



S ľútosťou vám oznamujeme, že 1. augusta zomrel na následky zlyhania srdca (po vrodenej srdcovej vade) náš kamarát Samuel Čársky známy ako Wolkogniv z Folkingrimm Art. Vo veku 31 rokov bol neoddeliteľnou súčasťou slovenskej ako aj európskej pagan black metalovej scény. Jeho talent a cit pre umenie sprevádzala grafika mnoho kapiel a projektov, pre ktoré tvoril. Grafiku a design, ktoré stvoril si môžete pozrieť na jeho stránke, alebo metal-archives profile uvedenom vyššie.

Bol to náš kamarát a pri Bes webzine stál od začiatku, prvú grafika a design, ktoré stvoril boli jeho rukou a podieľal sa aj na neskoršom designe, ktorý používame teraz. Taktiež logo Bes a našej koncertnej organizácie Noc Besov boli dielami jeho talentu a umu. Nikdy nezabudneme, odpočívaj v pokoji Wolko!

Wolkogniv bol okrem grafickej práce aj členom slovenskej pagan/black metalovej kapely Krajiny Hmly, s ktorou sme nedávno robili rozhovor. Jeho odkaz ostane v domácej scéne naveky.



štvrtok, 3. augusta 2017

Vital Remains po prvý krát na strednom Slovensku!



Počas letných augustových dní je klubových akcií pomenej no v stredu 23. Augusta bude v banskobystrickom Rock klube Tartaros sviatok pre priaznivcov death metalu. Do klubu totižto zavíta americká death metalová legenda VITAL REMAINS. Od roku 1988 až do dnešných dní koncertne aktívna zostava okolo Tonyho Lazara príde spustiť poriadnu death metalovú smršť a nezaobíde sa to ani bez bubeníckeho mága Eugena Ryabčenka.

Po boku Vital Remains si zahrajú tiež dve slovenské kapely. Jednou z nich je v našich vodách dobre známa death/black metalová formácia INFER a druhou bude mladé zoskupenie z Revúcej – BLOODY REDEMPTION, ktorým akurát vyšiel debutový album „Infected Minds“.

Ako špeciálny hosť večera sa predstavý stoner doom metal z Litvy HELLHOOKAH. Litovská dvojica, hrajúca doom metal v štýle Black Sabbath sa na Slovensku predstaví vôbec po prvý krát.

Kde: Rock klub Tartaros, Námestie SNP 5, Banská Bystrica
Kedy: 23. 8. 2017
Začiatok: 19:00

Vstupné:  v predpredaji: 14€ (priamo v klube, alebo na mail: booking@tartaros.sk), Vstupné na mieste: 17€

pondelok, 31. júla 2017

Inferno ako support Mayhemu na turné!

Inferno bolo prizvané aby sa s Dragged Into Sunlight pridalo k ďalšej časti turné Purgatorium Europae, v rámci ktorého Mayhem kompletne zahrajú svoju prvotinu De Mysteriis Dom Sathanas. Inferno vystúpi na koncertoch v Nemecku, Rakúsku a Francúzsku v rozmedzí od 29.9. do 9.10. Prvá možnosť pre domácich fanúšikov vidieť Inferno naživo je však už 16.9., kedy kapela bude vystupovať na slovenskom festivale Beneath the Ancient Ruins spolu s Netherbird, Raventale či Infer. 


piatok, 28. júla 2017

Carach Angren - Dance And Laugh Amongst The Rotten (2017)

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt carach angren dance and laugh

Myslím si, že pre mnohých názov Carach Angren nie je neznámou. Za svojich 14 rokov pôsobenia sa im podarilo vybudovať si dobré meno. A niet sa čomu čudovať, je to kapela s originálnym zvukom a koncepčným zameraním, ktorá, dovolím si tvrdiť, nemá na scéne obdobu stojacu za zmienku. Dance And Laugh Amongst The Rotten je v poradí piaty album od tohto holandského orchestra, ktorý uzrel svetlo sveta vďaka Season of Mist a my sa pozrieme do akej miery dokáže obstáť popri ich predchádzajúcich úspešných nahrávkach.

Carach Angren sú známi svojou hororovou tématikou, vďaka čomu sa etablovalo aj označenie ich žánru ako „horror metal“, aby sme si však vedeli viac predstaviť ich zvuk, tak sa prikloním skôr k tradičnejšiemu označeniu, ktorým je v zásade orchestrálny black. Zdôrazňujem v zásade, pretože či sa ešte stále dajú označiť ako black metal je predmetom polemiky, ale to bližšie rozvediem neskôr. Každý album Carach Angren má svoj unikátny koncept a svojský spôsob prerozprávania daného konceptu. To je niečo, čo oceňujem na Dance And Laugh Amongst The Rotten, nakoľko s týmto albumom sa opäť vrátili k starej, pre nich tak typickej „duchárine“, s ktorou začínali. Nejde ani tak o moje osobné preferencie vrámci hororového žánru, ako skôr o to, že tajomnú atmosféru prekliatych miest sa im darí vyjadriť lepšie ako napríklad v prípade predchádzajúceho albumu This Is No Fairytale, ktorý rozprával príbeh o sériovom vrahovi. Čo sa konceptuálnej stránky týka však neoceňujem inú vec a tou je spôsob stavania daného konceptu. Malý diskografický exkurz: prvé dva albumy boli založené na skutočných legendách a mýtoch – napríklad prvý album sa venoval prekliatej dedine Lammendam, druhý Bludnému Holanďanovi – ďalšie dva albumy boli originálne koncepty vypracované kapelou. V oboch prípadoch však bol jeden album jeden príbeh. Dance And Laugh Amongst The Rotten nemá jednotný príbeh alebo jednotný koncept, je to spleť rôznych legiend, pričom narozdiel od predchádzajúcich albumov, kde platila rovnica album = legenda, teraz platí pieseň = legenda. Napríklad pieseň „Charles Francis Coghlan“ je o legende o danom Charlesovi, ďalšia pieseň „Blood Queen“ je o legende o Krvavej Mary a tak ďalej. Čo sa snažím povedať je to, že zvolili menej hĺbkový pohľad na dané príbehy a rozhodli sa namiesto románu napísať poviedkovú zbierku. Čo je škoda, lebo je to na úkor „storytelling-u“. Albumy Carach Angren boli ako muzikály – ak si chcel človek užiť ich nahrávku v jej plnom potenciály, tak si to musel vypočuť od prvej sekundy až do poslednej. Teraz na tom nezáleží.  Taktiež upustili od ich tradičného teatrálneho intermezza, ktoré sa nachádzalo vždy niekde uprostred albumu, schmatlo poslucháča za pačesy a hodilo ho rovno do hĺbky ponurej, tajomnej atmosféry albumu. Boli založené spravidla na čisto orchestrálnom pozadí a dramatickej výprave speváka. Neskutočne som si každú tú pieseň užíval, pre mňa to bol vrchol budovania atmosféry. Človek sa cítil ako v divadle. Na Dance And Laugh Amongst The Rotten niečo také nevidíme.


Hudba Carach Angren poslednou dobou začala viac a viac upúšťať od black metalu ako takého, čo však nemusí nevyhnutne znamenať chybu, píšem to ako holý fakt. Je to stále tvrdá hudba, oscilujúca medzi strednými a rýchlymi tempami, pretkaná orchestráciami, vrieskaním a agresívnymi gitarami, čo ma privádza k niečomu, čo mi na Carach Angren vždy vadilo: gitary by mali mať hutnejší zvuk! Sú príliš „úzke“ a často v celkovom mixe až zanikajú. Vždy som si predstavoval, ako parádne by mohol Carach Angren znieť, keby ich gitary hučali napríklad ako Dimmu Borgir (Dimmu uvádzam preto, že ich hudba je v zásade príbuzná). Tí, keď udreli do gitár, tak poslucháčom pukli hlavy, pri Carach Angren sa poslucháči nevyhnú pocitom, že by mohli zhutniť. Carach sú výborní hudobníci, to každý musí ihneď počuť a každým albumom sa ich technika zlepšuje. Z albumu na album je badateľný technický progres, hudba je komplexnejšia, zložitejšia, kvalitnejšia. Neznamená to však, že aj „lepšia“. Obrovský skok bolo vidieť napríklad pri predchádzajúcom albume This Is No Fairytale, kde sa hudba skutočne posunula o veľký krok vpred: nápady, skladba, zložité rytmy...  ale celkovo album neznel lepšie. V prípade daného albumu ten pokrok vynulovali tým, že sa rozhodli prerozprávať príbeh veľmi podrobne (človek by si mohol prečítať iba texty v booklete a bavilo by ho to, lebo to bol v praxi príbeh s rozprávačom, priamou rečou a všetkým, čo k tomu patrí) a niečo také napasovať do hudby nie je ľahká úloha, ak je to vôbec možné. Výsledkom bolo djentové frázovanie kde-úder-gitary-tam-veršeprípadnecelá-strofa,  ktoré niekedy bolo rozbité až na hranicu počúvateľnosti. Na Dance And Laugh Amongst The Rotten je zas ich hudobný pokrok vynulovaný... vlastne ani neviem presne čím, možno práve tým iným prístupom ku konceptu. A nepochybne aj množstvom zopakovaných motívov, ktoré sme mohli počuť už na predchádzajúcich albumoch. Orchestrácie znejú veľmi, skutočne veľmi podobne ako na This Is No Fairytale a dokonca aj niektoré konkrétne lyricko-vokálne motívy v skladbách sú opakované dookola:

„His soul torn asunder by the horrors of war
One carrying so much death will soon care for life
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
                                                               -        Bitte tötet mich (Where The Corpses Sink Forever)
Alebo:
„The serial killer shackles the boy to the floor
Upon the sign of the witch
The children scream:
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
-        Possessed by a Craft of Witchery (This Is No Fairytale)

A tentokrát:
„A shape appears in the mist
And throws her to the floor
The child, now floating in the air
She screams:
(vysokým výkrikom) NO MOOOORE!!!“
-        Blood Queen (Dance And Laugh Amongst The Rotten)

Carach Angren patrí medzi moje srdcovky, ale každým albumom sa akoby v tomto rebríčku posúval nižšie. Hudba je to stále dobrá, nápaditá, prepracovaná, ale vytráca sa z toho ten duch (ha-ha). Je to už „len hudba“, nie ten tajomný, strašidelný príbeh, ktorý musíš počúvať od začiatku po koniec. Kde sú tie časy, keď pri počúvaní albumu Lammendam mal človek pocit, že sa prechádza prekliatou dedinou, kde na každom rohu číha duch mŕtvej nevesty, či pri Death Came Through a Phantom Ship, čo znelo ako nemŕtvy Alestorm, poslucháč priam cítil vôňu mora a dostával morskú nemoc. Atmosféra, z ktorej išiel mráz po chrbte? Ku komickému cover artu ako z nejakého albumu grindcore-ovej kapely v prípade tejto nahrávky sa radšej nejdem ani vyjadrovať.  

Dance And Laugh Amongst The Rotten je na pomery symfonického/orchestrálneho extrémneho metalu veľmi dobrý album, ale na pomery Carach Angren to nie je nijaké zlepšenie, posun vpred, či aspoň uspokojujúce dielo, inými slovami: je to horšie než predchádzajúce nahrávky. Keby to nebol úplne čerstvý album, tak poviem, že dúfam, že ma čoskoro milo prekvapia. Žiaľ, teraz mi ostáva sa len vyrovnávať s menším sklamaním, obohrávať to dookola a dúfať, že si k tomuto albumu vypestujem vzťah.

Hodnotenie: Nadpriemer
Napísal: B. 

štvrtok, 27. júla 2017

Hmla v roku 2006 (Ep Presence + Ep Mdlosci)


Píše šiesty rok nového milénia a v poľskej black metalovej scéne sa objavujú prvé dva EP albumy od kapely Mgla. V tom čase je pravdepodobne ešte málo duší čo zakopne o túto bandu, no v európskom black metalovom undergrounde patrí Poľsko od deväťdesiatych rokov medzi špičku. V tom roku sa vezie na svojej vlne Behemoth, to ešte však nik netuší do akých výšok vystrelí hmla od našich severných susedov. EP albumy PresenceMdlosci vychádzajú v tom istom roku s odstupom deviatich mesiacov a počuť na nich značný rozdiel v produkcii a zvuku nahrávky. Priznám sa, že v tom čase som Mglu nezachytil ani ja a tieto nahrávky človek začal počúvať retrospektívne po tom ako si väčšina z nás pustila o dva roky neskôr album Groza.

Prelomovou nahrávkou je jednoznačne hneď prvý full album Groza, no práve jeho predchodca EP Mdlosci je pravdepodobne to čo vyformovalo zvukovú podobu neskorších nahrávok. Zvuk síce ostal surový a reálny predovšetkým u bicích ako to bolo na EP Presence, tie však už na Mdlosci nahrával Darkside. Na Presence je ešte za bicími ešte Daren a rozdiel v bubeníkovi je mierne badateľný. Kým Daren na všetkých troch skladbách Presnece I-III ide prevažne pomalé až stredné tempo na Mdlosci už Darkside sype poriadne blastbeaty a činela ide vyskočiť zo stojanu – to predovšetkým v druhej skladbe Mdlosci II. Ako som už spomenul rozdiel je markantný vo zvuku pretože na Presence sa nahrávka drží v zašumenejšom a zvuk a ostrejšom zvuku, na ktorý sme boli zvyknutí skôr zo starších albumov Darkthrone alebo Nargaroth, z Poľskej scény bol na tom veľmi podobne Szron. S dvoma skladbami EP Mdlosci prichádza zmena zvuku, ktorý je hutnejší a viac zvukového priestoru sa dostáva basovým linkám. Rytmické a melodické gitary, ktoré sa spájajú do jedného atmosferického celku sú predohrou toho čo bude charakterizovať túto kapelu aj na ďalších albumoch. Lead gitara má neustále vedúcu linku s vyhrávkou, ktorá sa cyklicky opakuje za podmazu druhej gitary a basy ( basgitara dostáva zvukovo a technicky ešte lepšiu podobu na Groze). Z tohto obdobia rozpoznávame gitarové umenie Mikolaja aj v ďalšej kapele, kde sa podieľal na gitarových linkách Kriegsmaschine. Hudobne rovnako tajomné, obskúrne a priťahujúce podivné indivíduá.


Hmla sa svojím v podstate jednoduchým gitarovým prístupom a vynikajúcimi bicími začala pomaly vynárať z undergroundu a štúdiového projektu sa pomaly stáva zásadná formácia súčasnej black metalovej vlny. Mgla hrá momentálne pomerne často a asi jediné miesto kde by Hmlu nechceli je Očová, pretože tam keď ide hmla hore kopcom, začnú po nej ľudia hádzať kamene.



Napísal: S.