nedeľa, 23. júla 2017

Burshtyn - Прах Відчайдухі (2016)



Burshtyn je ukrajinský výraz pre jantár a zároveň názov kapely, ktorá vznikla z popola jednej z legiend východeurópskeho black metalu, kapely Dub Buk. A keďže Burshtyn je meno nové a málo známe, vrátim sa najprv ku koreňom a v skratke čitateľov nostalgicky prevediem tvorbou dnes už neexistujúcej formácie. Veď už len fakt, že album vyšiel pod vlastným vydavateľstvom Dub Buk Katafrakt nasvedčuje, k akému odkazu sa Burshtyn hlásia.

Dub Buk na svojich demáčoch začali podobne ako veľa vtedy začínajúcich ukrajinských kapiel, keď vychádzali zo symfonického black metalu, aký bol pod vplyvom nórskych spolkov populárny v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Teda aj s využitím ženského spevu a všetkým, čo k tomuto subžánru patrí. Tútu „prvú éru“ ich tvorby ukončil album Іду на ви!,  ktorý možno právom považovať za jeden z pilierov ukrajinského black metalu. Oproti demáčom sa hudba posunula viac k pagan black metalu, zlepšil sa zvuk a zvýšil sa dôraz na gitary, čo výsledku pridalo na agresivite.
Ďalší album Rus ponad vse! Priniesol ešte výraznejší odklon od pôvodnej tvorby. Dielo je mixom nielen viacerých metalových žánrov, ale kapela tu veľmi podarene experimentovala nielen s tradičnou ľudovou hudbou, ale dokonca s technom. V roku 2010 prišiel tretí album Мертві сорому не ймуть, ktorý priniesol thrashovo riffovaný black metal, v ktorom klávesy stratili svoju pôvodne veľmi významnú rolu. Album sa niesol skôr v stredných tempách a hoci jeho úvodná Батько клятв patrí medzi to najlepšie, čo Dub Buk stvorili, predsa ho však ako celok považujem za ústup z dobytých pozícií.

Po krátkom experimentálnom EP s názvom Under the Solar Sign, prišiel album Цвях, ktorým sa pôsobenie kapely napokon uzavrelo. Tu sa Ukrajinci značne odklonili od predchádzajúcej tvorby, keď album je štýlovo možné zaradiť ako technický death/thrash. Album má svoje nesporné kvality, ale stretol sa s istým nepochopením fanúšikom, ktorý od kapely očakávali niečo úplne iné. Ak máte chuť na black-thrashovo orientovanú hudbu, tak jednoznačne odporúčam tvorbu pomerne neznámeho bočného projektu kapely, s názvom Ungern. Tá mi je jednoznačne bližšia ako Цвях.

Po tomto historickom exkurze sa môžeme vrátiť späť k recenzovanému albumu. Ten vyšiel ako digipack v minulom roku. Grafika na obale predstavuje štylizované korene (či koruny) stromov. Grafická úprava vnútri digipacku je poňatá pomerne stroho, ale vkusne, text každej zo skladieb dopĺňa jedna sprievodná kresba. Čo som so svojimi znalosťami ukrajinčiny zachytil zo spevu i bookletu, tak sú text venované patriotickým témam a odkazujú i na aktuálne dianie na Ukrajine. Je logické, že pre takéto témy je najlepšie zvoliť rodný jazyk.

Album možno nezaujme bombastickou grafikou, ale jeho sila tkvie predovšetkým v jeho hudobnej stránke. Tu si pomôžem porovnaním s tvorbou Dub Buku. Povedal by som, že sa Burshtyn  na svojom debute vrátili kdesi do obdobia okolo Мертві сорому не ймуть, ale s lepším zvukom a silnejšími kompozíciami. Piesne sa nesú predovšetkým v stredných tempách, okrem tremolového hrania, gitary občas thrashovo zariffujú a klávesy sa objavujú len občas, aby zvýraznili gitarové melódie. A podobne ako za starých časov máme na albume aj ľudovú skladbu Ой там на горі... zaspievanú ženským hlasom, ktorá v polovici pekne predeľuje album.

Прах Відчайдухі je však v prvom rade metalový album. A to veľmi kvalitný. Zvuk je pomerne agresívny a špinavý, ale zároveň dobre čitateľný a človek počuje všetky nástroje, vrátane rytmickej basy. Celkovo dielo pôsobí dosť homogénne, tak je možno trochu ťažké vybrať nejaké jeho vrcholy. Ja by som osobne vyzdvihol druhú hrdo-nostalgickú Млин Віків, ktorá výborne graduje od pomalšieho začiatku. Skladbu výborne podporujú drapľavé vokály, ktoré sú naozaj výrazným prvkom celého albumu. V strede albumu sú silné skladby, trojka s výstižným názvom Непотрібно Христа a piata Козак. Aby som tu ako vrchol albumu nemenoval postupne všetky skladby, tak preskočím na poslednú Чортомлик. Začiatok sa rozbieha takmer v až celticfrostovskom duchu a to ešte I.Z.V.E.R.G. vystrúhal parádne „oomph“, za aké by sa nemusel hanbiť ani Tom Warrior. Skladba za pomoci klávesov a huslí vrcholí takým zlo-šialeným, takmer folklórnym motívom, až to človeka z prehriateho letného sparna odfúkne rovno do veternej noci na ukrajinskej stepy, kde blúdia preludy prebudené zo skýtskych mohýl i hrobov z mnohých bitiek, ktoré na nej za stáročia zviedli Kozáci.



Ak mám vyjadriť nejakú kritiku, tak sa občas môže zdať, že sa niektoré riffy opakujú až na hranicu únosnosti bez nejakých výraznejších zmien. Niežeby to bola v black metale nejaká novinka, veď máme kapely, ktoré dokážu obohrávať celkom slušne na dlhých plochách aj jeden-dva motívy. Predsa by však možno dynamike albumu pomohlo, ak by boli skladby o niečo kratšie.

A to je k výhradám z mojej strany všetko. Podľa mňa je Прах Відчайдухі jednou z najlepších vecí, ktorá vyšla na black metalovej scéne za niekoľko posledných rokov. Ak mám album porovnať s vydaniami v okruhu slovanského pagan black metalu, tak je o čosi lepší ako určite vydarený O turniach, jeziorach i nocnych szlakach od poľských Wędrujący Wiatr a predčí aj tak očakávanú novinku od krajanov Nokturnal Mortum. Neviem či sa Прах Відчайдухі vyrovná vrcholom tvorby Dub Buku, ale Burshtyn určite nie je žiadny Dub Buk revival a dedičstvo svojho veľkého predchodcu nesie kapela na svojom debute hrdo ďalej s vyzretosťou, aká sa takýmto veteránom patrí. Snáď Burshtyn uvidím aj naživo a možno sa táto príležitosť naskytne aj na slovenskej pôde ;). Dovtedy však rozhodne odporúčam vypočuť si album, ktorý je podľa mňa zatiaľ dosť opomínaný napriek svojim nesporným vysokým kvalitám.

Hodnotenie: Výborné


Napísal: N. K.H.




pondelok, 10. júla 2017

Saltus – Opowieści z przeszłóści (EP 2017)



V aktuálnej recenzii budem pokračovať v svojej miniexkurzii po novinkách poľskej scény. A podobne ako pri Prawii je predmetom recenzie štýlový mix. Ďalej však podobnosti celkom nepokračujú, hudba Saltusu predstavuje melodický mix blacku, deathu a istej dávky thrashu. Navyše Saltus sú v porovnaní s krajanmi z Prawie predsa podstatne známejším menom.

Kapelu osobne registrujem už od materiálu Slavonic Pride a odvtedy jej hudobnú púť aspoň jedným okom sledujem. Jej vrcholom bol podľa mňa zatiaľ split s kapelou Abusiveness nazvaný Nowa Era, kde hudba Saltusu svojim poňatím občas nebola úplne vzdialená Immortalu niekde v období okolo At the Heart of the Winter. Originál kazeta tejto nahrávky si v mojom prehrávači užila nejedno prehranie, kým sa „nezožula“ a nestala sa iba nepraktickým suvenírom v zbierke. Oba plné albumy mali svoje kvality, ale musím priznať, že nepatria k nahrávkam, ku ktorým sa nejako pravidelnejšie vraciam. Okrem toho Saltus vydali počas svojho pôsobenia viacero EP, kolaborácií, demáčov i album z živého vystúpenia. Napokon, jedno ich živé vystúpenie na Hell Fast Attacku som videl osobne. Ich koncert však nebol úplne presvedčivý a bol pre mňa istým sklamaním.

Po historickom exkurze sa konečne dostávam aj k aktuálnemu EP, ktoré vydalo Battle Hymn Productions. Pohansky ladený obal vytvoril Sirkis, iste mnohým známy z kapely North. Aby som milovníkov encyklopedických informácií potešil ešte raz, uvediem, že autorom textov je bývalý člen Saltusu, Wojnar. Toho iste mnohí poznajú z rovnomenného neofolkového projektu.

Album tvorí päť skladieb. Z nich prvé tri sú metalové a myslím si, že dobre reprezentujú aktuálnu tvár kapely. Hutné thrashové či death metalové riffovačky sa striedajú s melodickými blackovými riffmi hnanými vpred rýchlymi bicími na štýl švédskych kapiel. Druhá skladba (Czas zemsty) začína práve takým Immortalovským motívom, aké som vyššie spomínal. Piesne sa nesú hlavne v rýchlejších tempách, ale Saltus vedia aj spomaliť a medzi rýchle pasáže sú umiestnené pomalšie španielkové party. Občas sa mihnú podkladové klávesy, ktoré si neuzurpujú nejaký výraznejší priestor a fungujú čisto ako podmaz pre gitarové party. Mix je vzdušnejší ako v prípade minule recenzovanej Prawie a nástroje dostávajú svoj priestor, snáď s výnimkou basy, ktorá ale hrá asi len nejaký rytmický základ. Osobne sa mi zdá, že vokál bol na minulých nahrávkach výraznejší, čo je trocha na škodu aktuálneho EP.

Kompozícia je zaujímavá i melódie sú solídne, ale pri prvých dvoch skladbách by som povedal, že im chýba taký úplne extra nápad, ktorý oddeľuje umenie od dobrej remeselnej produkcie. Tretia, Duch ciemnych borów, je asi najpriamočiarejšia a najviac pagan blackovo ladená spomedzi „typických“ (použitie tohto sloveného spojenia sa objasní nižšie) metalových skladieb na EP. Jeden z motívov mi evokuje niečo z ich staršej tvorby, konkrétne pieseň Wielki las. Pieseň vrcholí epickým refrénom a zdá sa mi lepšia ako dve predchádzajúce kompozície.

Štvrtá skladba si to namierila do úplne iných vôd a predstavuje taký hrdý pohanský pagan ambient/neofolk, ktorý nesú polohovorené čisté vokály, klávesy a akustické gitary. Povedzme si úprimne, je to taký slušný nadpriemer. Osobne som už isto počul v tomto štýle lepšie, ale i oveľa horšie veci.

Album uzatvára metalová verzia ľudovej balady z oblasti Kurpie. A uzatvára ho vo veľkom štýle s hosťujúcou huslistkou a vokalistkou s prenikavým čistým spevom. Skladba s pochmúrno-hrdou atmosférou je podľa môjho osobného názoru jednoznačným vyvrcholením albumu. Asi takto by  mal znieť pagan metal, nie ako jarmočné hity s infantilným popevkom!

Takže si to na záver zhrňme. Ak by EP skončilo štvrtou skladbou, moje hodnotenie by zaslúžene nepresiahlo nadpriemer. Saltus je kapela s dlhodobo vysokým štandardom a obdivuhodnou inštrumentálnou kvalitou, no nikdy nepatril do úplnej špičky (s výnimkou spomínaného splitu s Abusiveness) a momentálne mi kapela príde myšlienkovo trochu vyčerpaná.  Posledná skladba nahrávky však posunula moje hodnotenie o stupienok vyššie a myslím si, že je aj tým pravým dôvodom, pre ktoré sa EP oplatí vypočuť. A možno predstavuje aj zaujímavú cestu, ktorou by sa Poliaci mohli v budúcnosti vydať.

Hodnotenie: Veľmi dobré


Napísal: N. K.H.





nedeľa, 25. júna 2017

Raventale - Mémoires (kompilácia 2013)


Raventale pre mňa nie je nijaká novinka, jeho pôsobenie sledujem už od tretieho albumu, Mortal Aspirations z roku 2009, hoci v tom čase to bol iba undergroundový one-man projekt bez koncertov či dokonca facebookovej stránky. Od prvej piesne mi prirástol k srdcu a odvtedy ho radím do mojej „veľkej trojky“ najobľúbenejších kapiel/projektov. Dnes je jeho popularita podstatne vyššia, no stále nemôžeme hovoriť o nejakom veľkom, známom mene a tak tým, ktorí tento názov vidia prvýkrát, Raventale aspoň trochu priblížim.

Ukrajinský Raventale bol založený ako projekt Astarotha Merca v roku 2005, ktorý je veľmi produktívny a za ten čas vydal 7 štúdiových albumov, dve kompilácie a jeden singel popri jeho účasti v množstve ďalších projektov ako Chapter V:F10, alebo dark ambientový P’hevda Phenomenon, či kapiel ako napríklad Deferum Sacrum, alebo odnedávna Balfor. Žáner je skutočne ťažké definovať, ide o akúsi kombináciu atmosférického doom metalu a black metalu plného klávesov a atmosférických plôch v pozadí, pričom ani z jedného si to neberie priveľa. Astaroth Merc však Raventale označil ako „atmospheric blackened metal“ a to je asi najvýstižnejšie, takže ostaňme pri tom.

Mémoires rovnako nie je nič, čo by som počul iba nedávno, recenzujem to až teraz kvôli našej besáckej politike recenzií iba z originálov a k tomuto som sa, vskutku, dostal iba nedávno. Je to kompilácia desiatich piesní nahratých kompletne nanovo a jednej úplne novej, ktorú vydalo Satanath Records. Z pohľadu piesní sa na tejto nahrávke nachádza prakticky celý debutový album (bez jedného ambientného intermezza) a okrem nich sú tam dve piesne z druhého albumu, dve piesne z tretieho a jedna zo štvrtého (z roku 2010 podotýkam). Človek by si povedal, že Astaroth stratil inšpiráciu alebo vypĺňa rok prázdnoty v diskografii, keď prerába v podstate nové piesne, no... opak je pravdou.   

Tieto piesne nemajú iba iný zvuk, ale v mnohých prípadoch sú aj štrukturálne upravené. Kompilácie sú pre mňa zvyčajne zberateľské záležitosti a väčšinou celkovo nepotrebné, lebo moje skúsenosti so znovu nahratými piesňami, alebo remastermi sú také, že nikdy sa na originál ani len neťahajú a túto skúsenosť som mal aj s Raventaleom, nakoľko na štvrtom albume sa nachádza pieseň „Flames“, ktorá je prerábkou „Огнём кромсая небеса“ z prvého albumu a vôbec nie je potrebná (okrem teda na vyplnenie minutáže na aj tak celkovo krátkej nahrávke). Tá verzia je omnoho slabšia než originál, zatiaľ čo totožná pieseň – ale na Mémoires – je minimálne, zdôrazňujem minimálne, tak dobrá ako originál, dokonca vďaka tejto verzii som si vypestoval vzťah aj ku gitarovým sólam na konci, ktoré som dovtedy ani poriadne neregistroval. „Огнём кромсая небеса“ je mimochodom zrejme veľký Astarothov favorit, pretože sa dá nájsť v celej diskografii dokopy v štyroch verziách (ešte raz na kompilácií remasterov z roku 2016, kde taktiež nestojí za veľa). Mémoires nie je len opätovným prehrávaním starých piesní, je to vdýchnutie nových farieb a to ani zďaleka nie iba kvôli inému vokalistovi (vokály sa v konečnom dôsledku až tak zásadne nezmenili, nakoľko tento spevák má podobnú farbu growlu ako predchádzajúci vokalisti).

Ešte v roku 2011 som písal pre istý web recenziu na prvý album Raventale, v ktorej som ho veľmi vychválil a medzi jediné veci, čo sa mi nepáčia som zaradil jednak miestami zlievajúci sa zvuk nástrojov do jednej veľkej vlny zvuku (čo pre Mémoires už neplatí, lebo aj mastering je urobený omnoho lepšie a umožňuje poslúchačovi zachytiť detaily, ktoré nezachytil na origináloch) a zmienil som sa, že pieseň „Серой тоской пораскинулся лес“ je zbytočne príliš dlhá (skoro 14 minút a plná veľkého množstva opakovaní tých istých riffov a pasáží) a klávesy sú v nej tak nahlas, že sa poslucháč nesústredí na nič iné a vzhľadom k tomu, že ide o opakujúcich sa päť tónov nemôžeme hovoriť ani o nosnej melódii. Na Mémoires je skrátená o päť minút (!), hoci to som zistil až potom, čo som videl tracklist, čiže poslucháč nemá dojem, že odtiaľ bolo niečo odstránené, a presne tých päť tónov má zníženú hlasitosť tak, že iba pekne dopĺňajú atmosféru piesne – priam akoby Astaroth tú recenziu čítal. A to nie je ani zďaleka jediný príklad skladby, ktorá znie na tejto kompilácii lepšie ako vo svojom originále.

Nenájdeme tu ani jednu jedinú skladbu, pri ktorej si človek povie, že „toto je nudná verzia“, každá pieseň je minimálne zaujímavá a ak aj nie je celkovo lepšia, tak má minimálne lepší zvuk a mastering ako jej originál. Ako som sa už vyššie zmienil, Raventale má sedem plných albumov a tak si je z čoho vybrať favoritov, no aj napriek tomu medzi tými mojimi sa nachádza aj prerábka starých piesní. Mémoires je skvelý album a ešte lepšia kompilácia, pri ktorej tvorbe Astaroth mal aj víziu, nie iba záujem o marketing.

Hodnotenie: Výborné

Napísal: B. 

nedeľa, 18. júna 2017

Pravia – Bestie ze Wschodu (2016)



V dnešnej recenzii sa pozrieme na kapelu z krajiny našich susedov. Pravia na Slovensku asi nebude veľmi známa (hoci odohrala jeden koncert v Banskej Bystrici), tak začnime najprv nejakými základnými biografickými údajmi. Kapela vznikla v roku 2014 a po jednom EP a jednom singli vydala v minulom roku svoj debutový album pod hlavičkou domácich Art of the Night/Sztuka Nocy Productions. Debutový album zostal aj jediným, keďže sa kapela nedávno rozpadla a jej členovia sa chystajú začať s novým projektom.

Po tomto faktografickom údaji sa teda pozriem aj na hudobnú stránku veci. Na základe pohansky ladeného obalu by človek asi čakal nejaký pagan metal, ale veci nie sú také jednoduché, ako sa zdajú. Pravia totiž hrá či skôr hrala melodicky poňatý moderný death/thrash na štýl Arch Enemy, novšieho Carcassu alebo možno aj Dismemberu, čiže kapiel, ktorých inšpirácia vychádza z novšej tvorby kapely Kreator.

Album "Bestie ze Wschodu" spĺňa všetky žánrové očakávania, ktoré od kapiel tohto typu máme. Veľmi hutný profesionálny zvuk a viac než slušné inštrumentálne kvality. Gitarová hra je položená na výborne zvládnutom sekanom thrashmetalovom riffovaní, ktoré dopĺňajú melodické vyhrávky a sóla. Za arpegiá v úvode ôsmej piesne pomenovanej "Zmora" by sa nemusela hanbiť ani nejaká techdeathová kapela. Bicie sú natriggrované, ako to k štýlu patrí, ale neznejú ako plastikovo. Možno menšou chybou produkcie je pomerne malý priestor pre basu, čo však možno pramení aj z toho, že basa hraje len úlohu podkladu pre gitary. Vokály sú chrapľavé, bez nejakého nároku byť ťahačom albumu. Na konci poslednej skladby si svoju minútu slávy užije aj čistý vokál, ktorý podčiarkuje ambície kapely prebiť sa k metalovému mainstreamu.

Kapela je na „archívoch“ označená melodic death metal/deathcore a ozaj sa občas objavujú aj corové pasáže ako v piatej skladbe "Implosion". Našťastie ich je poriedšie a nedostávame sa do nejake idiocie, ktorá našepkáva poslucháčovi, aby si dal naopak šiltovku Limp Bizkit a kričal „jumpthefuckup!“. Za pozitívum považujem fakt, že kompozície sú pomerne členité a narozdiel od mnohých štýlovo podobných kapiel sa nám Pravia nesnaží nasilu forsírovať šablónovité piesne s podliezavými refrénmi. Na druhej strane však piesňam občas chýba jednoznačnejšie vyvrcholenie, vďaka ktorým by človek spoľahlivo vedel odlíšiť jednu pieseň od druhej.



Aby sme si to zhrnuli, aj bez využitia práva útrpného som ochotný sa priznať, že sa album pohybuje v štýle, ktorý mi už dlhé roky hovorí len veľmi málo. A ani Bestie ze Wschodiu to nezmenia, hoci oceňujem produkciu i inštrumentálnu silu kapely. Nahrávku by som zo svojho pohľadu označil ako nadpriemer, ku ktorému sa ja osobne len sotva vrátim, ktorý však má ale potenciál si v svojom subžánri získať poslucháčsku odozvu. Je to rozhodne vítaná alternatíva voči mnohým veľkým menám (rovno spomeniem nový Kreator). Narozdiel od ich vyčerpaného a prepraného poňatia Pravia dokázala do svojho debutového albumu vložiť dosť autenticity a agresivity.


Hodnotenie: Nadpriemer 


Napísal: N. KH

utorok, 13. júna 2017

Pád slávnej Arkony

Píše sa rok 1168 a v Európe padá posledný pohanský odpor Slovanov, ktorý je dodnes symbolom zašlej slávy predkresťanského kultu. Áno, píšem o legendárnej Arkone, slovanskej svätyni na ostrove Rujana, mocenskom a náboženskom centre slovanského kmeňa Ránov. Táto pamiatka sa stala natoľko ikonickou, že sa jej odkaz veľmi silno premietol aj do pohanskej metalovej subkultúry.

Mys Arkona

Je všeobecne známe, že severovýchodné územie dnešného Nemecka medzi Labem a Odrou bolo v stredoveku obývané slovanskými kmeňmi, konkrétnejšie polabskými Slovanmi. V našom rozprávaní sa dostávame ku kmeňu Ránov. Tí boli súčasťou kmeňového zväzu Luticov. Ránovia obývali ostrov Rujanu a ich náboženským centrom bola svätyňa boha Svantovíta na opevnenom hradisku Arkona s kráľovský sídlom v Korenici.Význam svätyne umocňuje aj fakt, že sa z nej samotnej postupne stalo chrámové mesto.

Svätyňu na hradisku popísali dôkladne doboví kronikári. Dánsky kronikár Saxo Gramaticus mal správy o dobytí Arkony z prvej ruky - jeho otec alebo dedo sa výpravy osobne zúčastnil:

Rekonštrukcia idolu podľa popisu
"V strede mesta bola pláň, na ktorej bolo vidieť svätyňu z dreva, veľmi elegantnú stavbu, váženú nielen kvôli kultovej funkcii, ale tiež kvôli soche božstva v nej umiestnenej. Vonkajšia ohrada budovy sa skvela starostlivo vypracovaným reliéfom, kde rôzne podoby boli doplnené hrubým a neuhladeným umením maliarskym.... V budove stála veľká socha, ktorá prevyšovala akúkoľvek mieru ľudského tela. Stála nepohnuto, na štyroch krkoch mala štyri hlavy, dve z nich hľadeli dopredu a dve dozadu... V pravej ruke niesla roh vykovaný z rôzneho kovu, ktorý kňaz ako skúsený obetník napĺňal raz za rok čistým vínom a z uchovania tejto tekutiny predpovedal úrodu v budúcom roku. Tunika bola zhotovený tak, že siahala k holeniam, ktoré boli vyrobené z rôzneho druhu dreva... Neďaleko bolo vidno sedlo a uzda modly a mnohé insígnie božstva. Ich podivuhodnú podobu doplňoval ešte meč neobyčajnej veľkosti, ktorého pošvu a čepeľ zdobil zvláštny druh striebra."

Ak je čitateľom tento popis povedomý, nuž preto, že sa stal inšpiráciou i pre vizuály chrámu vo filme Stara Baśń. Kiedy słońce było Bogiem (v našom prostredí známom aj celkom zvláštnym a nesprávnym českým prekladom – Staré báje Vikingů).

Insígnie ako meč, sedlo, uzda a vojnový kôň naznačovali, že išlo o vojnového boha. Na svojom koni Svantovít jazdieval a bojoval proti nepriateľom na svojich neviditeľných nočných cestách. Existoval preto zvláštny dôkaz, ktorý spomína Saxo: "... keď kôň v nočnom čase stál v stajni, ráno ho našli celého pokrytého potom a blatom, akoby prišiel z výcviku a prebehol ďaleké cesty". Svantovítov kôň bol biely a ľudia ho mali v takej úcte, že aj vytrhnutie chlpu z hrivy alebo chvostu sa pokladalo za zločin. Brať ho na pastvu a vysadnúť naň mohol len sám veľkňaz.

Posvätný kôň bol používaný pri veštbách, ako to bolo známe u polabských Slovanov. Úroda sa veštila po žatve pomocou rohu hojnosti naplneného vínom, či medovinou a obrovským medovým koláčom. Za ním sa kňaz schovával a pýtal sa prítomných, či je vidieť (podobne ako u nás počas sviatkov zimného slnovratu). Pozitívna bola samozrejme jeho neviditeľnosť. Veštenie počas vojnových výprav prebiehalo pomocou dvoch skrížených kopií v troch radách. Dôležité bolo, ktorou nohou kôň prekročil ako prvou. V prípade, že použil ľavú, výprava sa nekonala. V prípad plavieb si celý proces vyžadoval pozitívny výsledok trikrát. Svantovít (a jeho veľkňaz) mal dokonca osobnú družinu 300 jazdcov. Chov koní bol archeologicky doložený na základe pozostatkov žrebčínov v okolí svätyne.

O významnom náboženskom a aj politickom statuse Arkony hovorí aj fakt, že kult Svantovíta (,,ktorého víťazstvo bolo najskvelejšie“) presahoval hranice ostrova, pretože mu odvádzali tribút a dary aj pevninské kmene od Vagrie až po Pomoransko.V jednom prípade si dokonca vykupoval jeho priazeň aj dánsky kráľ Sven. Úlohou kňažského zboru na Arkone boli tiež obrady súvisiace s výročnými slávnosťami pohanského kultu Slovanov. Najväčšou slávnosťou roku bol letný slnovrat a obdobie žní, kedy prichádzali pútinci z celej Rujany a iných krajov, aby obetovali najvyššiemu bohu. Kňazi tiež vyberali v prospech svätyne každoročne  poplatky a tretina koristi bola rozdeľovaná ozbrojenej ochrane božišťa. 



Pretrvávajúce konflikty s germánskym svetom pomaly vyčerpávali silný kmeňový zväz. Od 19 mája roku 1168 obliehal Arkonu dánsky kráľ Valdemar I., ktorý ju napokon 15. júna na sviatok sv. Víta dobyl. Predstavu o tom, ako vyzeralo triumfálne víťazstvo kresťanského vládcu nad vzdorovitým pohanským kmeňom Ránov si môžeme živo predstaviť. Sochu Svantovíta nechal rozsekať a spáliť, následne sa zmocnil chrámového pokladu a násilným krstom ponížil posledné zbytky odporu pohanských Slovanov. Pádom Arkony končí v Európe kapitola pohanského náboženstva Slovanov, no ešte vyše 200 rokov sa na Pobaltí bude držať urputne svojej viery jeden baltický národ. O tom si však napíšeme v ďalšom článku.

Bez akéhokoľvek preháňania môžeme povedať, že Arkona sa stala legendárnym pojmom a v kultúre Slovanov významným medzníkom. Reflektuje to aj súčasná revitalizácia slovanského pohanstva, a tak nečudo, že sa meno Arkony neraz objavilo v metalovej hudbe. 

V skratke spomenieme inšpiráciu Arkonou v názvoch kapiel, kedy v 90. rokoch prichádza s týmto názvom už kultová poľská black metalová kapela Arkona. Ich neprekonateľné nahrávky z roku 1994 demo "Bogowie Zapomnienia" a full album 1996 "Imperium" sú pohansky a mytologicky motivované albumy a dodnes vysoko hodnotené počiny. 

Reedícia albumu Impérium z roku 2005

Ďalším skvostom na poľskej scéne, ktorý nepriamo odkazoval na pohanské kultové centrum na Arkone bol Behemoth. Ich prvý album, na ktorý si dnes väčšina fanúšikov ani nespomenie, nesie názov "Svantevith: Storming Near Baltic". Mystický cover art (autorom je známy poľský maliar Stanisław Jakubowski), kde je vyobrazený Svantovít pôsobí skutočne impozantne a táto nahrávka patrí medzi to najlepšie, čo vyšlo na poľskej pagan/black metalovej scéne. Rovnomenná skladba vyšla v tom istom roku na Epčku And the Forests Dream Eternally“.



Približne o 8 rokov neskôr vzniká v Rusku roku 2002 menovec poľskej Arkony a tou je ruská Аркона. Pagan/folk metalové zoskupenie okolo speváčky Máši, dnes už úspešne etablovanej v pagan metalovej hudobnej scéne. Konkrétne skladbu s rovnomenným názvom majú na albume "Гой, Роде, гой!".



Keď sme zakotvili pri ruskej Arkone, s ňou súvisí aj slovenská, respektíve rusínska skupina AncestralVolkhves, na ktorej albume "Perun do Vas!!!" hosťovala práve Maša z Arkony. Ancestral Volkhves na tomto albume venovali legendárnej svätyni skladbu "A ruiny prehovoria, keď stíchne čas..." Album radíme medzi top nahrávky slovenskej metalovej scény vôbec.V minulosti túto tému neopomenuli ani na staršom počine „Son o Iriyi“ v piesni „Svantovit Perun“.

"Nad skalami Arkony týči sa orlie hniezdo
Kde údery vĺn bijú o východné veže
Statočný orol sedí na skalnom tróne-
Ochranca slovanských krajov, slobodný syn nebies."



Okrem nich sa na Slovensku vyskytla tématika Arkony aj u dvoch bratislavských formácii, ktoré pričuchli k black metalu. Prvou boli pomerne široko hudobne prezentujúci Ethereal Pandemonium v skladbe „Dark-Age Philosophy“ na albume jesus.christ@hell.com“. Druhou hordou boli Evil Dead s ich „Mesačným svetlom Arkony“ z jedinej radovej dosky „Spomienky na predkov“.

Na Slovensku tiež existuje obchod s názvom Arkona, ktorý sa venuje distribúcii a predaju šperkov, náramkov, tričiek a rôznych vecí súvisiacich s pohanskou tematikou.

Naši západní susedia sa témou Arkony inšpirovali hlavne v heavy metalovom svete. Najznámejšia je kapela Krleš, ktorá ju koncepčne zaradila do svojho albumu „Slzy Arkóny“ z roku 2004. Okrem nich sa tejto téme venuje aj menej známa hard 'n' heavy formácia Arkona. Mimo tohto subžánru jej svoje miesto v diskografii venovala aj jedna z najdôležitejších kapiel českého doom metalového podhubia Dissolving of Prodigy. Skladba „Rujana“ sa nachádza na pohansky ladenom albume „Loučení se světem pozemským“ z roku 2002:

„Vytrvej bratře, bys okusil slávu.
Tisíc hlav dej za jeho čtvrtou hlavu.
Ním krev Vánů ti byla dána.
Příkladem vzdoru budiž nám Rujana.“



Aby sme sa ešte nakrátko vrátili do Poľska, Svantovítovou družinou sa inšpirovala aj Gontyna Kry, ktorej napokon nevydané demo, nieslo titul Kawaleria Swaroga. A meno Arkony sa objavilo aj v titule piesne od ich krajanov Abusiveness.

Na záver pridávame čerešničku na torte a tou je skladba od legendárnej pagan/black/folk metalovej kapely z Ruska - Temnozor. Na albume "Folkstorm of Azure Nights" majú skladbu s názvom "Arkona", pričom v grafike ku albumu bola vyobrazená aj samotná predstava o svätyni.

Zobrazenie hradiska v podaní Temnozoru

Napísal: Stanislav (S.) a Raslavien


nedeľa, 11. júna 2017

Rozhovor - Krajiny Hmly (11. 6. 2017)


Slovenská pagan black metalová kapela Krajiny Hmly je na scéne krátku dobu, ale podarilo sa im vydať debutový album v zahraničnom labely a ich hudba má svoju úroveň. Viac vám v rozhovore povie jeden z hlavných protagonistov Namtar.


Zdar Namtar! Čoskoro sa blíži čas najdlhších letných dní a slnovrat. Ako tráviš dni a týždne tohto ročného obdobia?

(N) Zdravím! Ako to už býva, predovšetkým pracovne s tým, že sa snažím aspoň časť svojich voľných dní tráviť na horách. Kapela mala posledné týždne menej aktívne obdobie, keď som sa aj venoval skôr nehudobným záujmom. Pomaly však pracujeme aj na nasledujúcom materiáli.


Cover art vášho debutového albumu nesie podobizeň pani smrti a vládkyne zimy z mýtov našich predkov – Wolkogniv (Folkingrimm art) odviedol skutočne výbornú prácu. Myslím, že je na mieste povedať niečo o debutovom albume. Ako ste spokojní s doterajšími ohlasmi?

Album bol venovaný smrti a jej významu v našich životoch. Album bol značne osobný, keď Samošovi počas práce na ňom umrel otec. Zároveň to bol pre nás oboch čas, keď sa v našich životoch odohrali veľké zmeny, a my sme museli nechať mnohé veci „umrieť“. Prišiel čas prehodnotiť svoje životy a ich smerovanie i to, čo pre nás znamenajú ľudia okolo nás.

Ohlasy boli predovšetkým pozitívne a zaznamenal som aj nejakú konštruktívnu kritiku. Snáď som ich očakával viac, ale s ohľadom na to, koľko albumov vychádza, bol ich počet asi primeraný pre debutový album neznámej kapely.

Do vzdialených pustín  ma odvliekol preradný sen
Kde vzalo sa toľko smútku v mojej duši?
Celú myseľ mi v chvíli pohltil neznámy tieň.
A hoc nehmotný teraz celou silou do mňa búši.

 Či našiel som, čo hľadal som, či minul som sa cieľa?
Tá myšlienka ma trápi a srdce v smútku zviera
Či osudom je priepasť, čo v sebe som si nosil?
Len veľa prázdnych slov a málo v skutkoch cnosti.

Samos:
Ďakujem za pochvalu! Na grafike albumu som pracoval dlhú dobu a neustále sa vracal k námetom a doťahoval do maxima ako sa len dalo. Predsa len išlo o debut album, ktorý sa mi v priebehu tvorby stal osobnejším stratou môjho otca. Som rád, že sme sa chytili práve tohto konceptu a tým pádom dali debutovému album ucelený príbeh, ktorý predstavuje púť zosnulého Návom, ktorého sa stáva súčasťou. Každá z piesní predstavuje etapu púte končiacou zároveň začínajúcou sa práve stretnutím s Moranou, ktorá ho privíta do svojho náručia a nového domova. O nový začiatok a dlhú cestu pustinou sa delí so svetom živých:
Po dlhej púti , ktorá však nekončí,
podelím sa so svetom o poznanie a múdrosť.
Spomienky v ohni horia, plamene svoje chrlia,
k lonu mojej nekonečne - kvitnúcej mysle.

Tak ako spomína Namtar, väčšinou sme sa stretli s pozitívnymi odozvami a z konštruktívnej kritiky si potom berieme ponaučenie pre ďalšiu tvorbu.




Album „Na konci ciest“ vyšiel pod zahraničným vydavateľstvom Echoes of Koliba a Art Of the Night. Ako ste boli spokojní so spoluprácou? Mimochodom, je dnes náročné nájsť vydavateľa pre slovenskú pagan/black metalovú kapelu?

(N) Hľadanie nám trvalo nejaký čas a myslím si, že zohnať vydavateľa nebolo až také ľahké. Navyše sme aj my mali nejaké predstavy a očakávania napríklad ohľadom kvality vydania. Za kvalitou svojej práce sme si stáli a bolo by pre nás čudné vzdať sa týchto očakávaní. Musím povedať, že dve spomínané poľské vydavateľstvá ich splnili a spolupráca s nimi bola na vysokej úrovni vrátane dobrej komunikácie z ich strany.


Keď poviem slová pohanstvo, black metal a ľudová kultúra, čo sa ti ako prvé vybaví v mysli? Prečo si myslíš, že tieto fenomény si našli cestu v black metalovej hudbe a ako sa pozeráš na folklórne prvky v tomto žánri?

(N) Všetky tieto veci sú nejakým spôsobom súčasťou môjho života. Black metal alebo minimálne jeho časť je od svojich začiatkov spojený s návratmi do temnej zabudnutej histórie a istým antimodernizmom. Nie je preto čudo, že sa ľudia pri hľadaní inšpirácie v black metalovej hudbe vracajú aj k svojim koreňom. Podľa mňa je zároveň umeleckou výzvou využiť tieto prvky tak, aby ich zapojenie bolo logické a nevyznelo gýčovo alebo prvoplánovo.  

Tam cez dlhú chvíľu mi navŕšia mohylu.
Kiež na nej porastie len bodliak a chrastie.
Nech na to bodliačie šumné dievča plače.


Pohanstvo je pre mnohých z nás akýmsi vyjadrením fungovania sveta skrz mytologické koncepty. Mnoho ľudí však pri tejto ceste buď zlyhá a nevystačí si s ňou (alebo so sebou samým) alebo sa jedná iba o pózu. Myslíš, že je to akýmsi fenoménom ducha „železného veku“?

(N) Pre nejakých ľudí sú názory a ideály iba akési mimikry, vďaka ktorým sa prispôsobujú a získavajú výhody, vyberajú si ich podľa aktuálnej módy. Iní podľa všetkého očakávajú (aj) od pohanstva nemožné, že ich vnútorne zmení, premení ich životy, no a podľa možnosti hneď. To však nedokáže urobiť sebelepší svetonázor či náboženstvo. Posledným potom pohanstvo naozaj nevyhovuje, nespĺňa ich očakávania, tak sa posunú ďalej.

Nemyslím si, že je to fenoménom dnešnej doby, ale ľudia sú dnes určite náchylnejší meniť jeden výrobok za druhý, neustále hľadať niečo lepšie, výkonnejšie, módnejšie, takže sa ten trend asi zvýšil.


V textoch sa okrem mytologickej a prírodnej tematiky dotýkate okrajovo aj obdobia slovenského národného obrodenia. Myslím, že bystrým ľudom táto spojitosť dôjde, ale v slovenskej pagan/black metalovej scéne sa okrem vás a Evil/Skaza toho moc kapely ešte nedotkli. Aký je tvoj vzťah a pohľad na toto obdobie z historického či literárneho hľadiska, ale aj ako zrkadlo pre dnešné časy?

(N) Mne je osobne blízka postava Janka Kráľa so svojou rebéliou a tuláctvom, preto sme už v minulosti použili časť jeho básne v texte piesne Plameň už tíchne. Je už skomponovaná nová pieseň, ktorej text je kompletne tvorený výňatkami z dvoch ďalších jeho básní. Čo mi imponuje je ochota riskovať svoj život a postaviť sa voči pociťovanej nespravodlivosti a pri hľadaní duševnej slobody zájsť až tak ďaleko, že sa človek vo fyzickom svete stane väzňom. Ostatne, parafrázoval som aj iného (neslovenského) romantického básnika, ktorý vo svojej básni vyjadril podobné pocity a určite siahnem aj po ďalších prameňoch. Tie si ale nateraz nechám pre seba.


Čo teda KrajinyHmly a koncerty? Viem, že oficiálni členovia ste dvaja no v poslednej dobe sa vám vraj niekto priplietol do zostavy...

(N) Aby som to trochu poopravil – jadro kapely, ktoré tvorí základnú víziu naozaj tvoria dvaja členovia. K oficiálnym členom však určite patria aj tí, ktorí sa podieľajú na nahrávkach, a to zvlášť platí pre Svarthena a X.C.M., ktorí významne prispeli k finálnemu vyzneniu albumu.

V zimných mesiacoch sme začali skúšať so živým bubeníkom. Ide o človeka, ktorý sa v kruhoch slovenského black metalu už pohybuje nejaký ten mesiac. Priplietli sa však nejaké aj technické problémy, tak sa potom istý čas nič nedialo. Teraz by sme sa mali zas vrátiť do skúšobne a pracovať na novej nahrávke. A vo vyhliadke je pravdepodobne aj nový gitarista. Čas ukáže, kam sa pohneme.
Nad koncertmi už nejaký čas rozmýšľame, ale všetko sa uvidí v budúcnosti. Ak zahráme koncerty, tak nech to bude stáť za to. Nech to prípadné vystúpenie nie je len tak polovičato naskúšané a odfláknuté.




Koncertne si ty pôsobil v dvoch kapelách – Aeon WindsImperium. Ako sa s odstupom času pozeráš na nahrávky, ktoré tieto kapely posledne nahrali?

(N) Oba sú to dosť odlišné prípady. V prípade Imperia som stál za impulzom, ktorý prispel k vzniku kapely. Po debutový album som sa významne podieľal na skladaní hudby a textovej stránke. Momentálne posledné EP, ktoré vzniklo celé už po mojom odchode, je teda hudobne úplne odlišné ako predošlé nahrávky. Počul som aktuálny materiál a myslím si, že mnohým ľuďom vyrazí dych.
V Aeon Winds som bol pôvodne len koncertný člen, až neskôr som sa do menšej miery podieľal na textoch i hudobnej stránke. Kapela tak po mojom odchode nezmenila významnejšie hudobné smerovanie. Počul som čo-to z aktuálne pripravovaného albumu a myslím si, že AW urobili veľký krok k profesionálnej produkcii. Ozaj, na albume sa objaví aj jediná pieseň, ktorú som v kapele spoluskomponoval.

Tam, kde len vietor a hviezdy vedia cestu.
Do tieňa skál, čo týčia sa nad čierny les.
Len bolesť a nenávisť prežívajú večnú.
Hľadajú únik vo víchre a hmle.
(Imperium – Mohyly)



Po hudobnej stránke je vaša plnehrajúca prvotina na vysokej úrovni a asi všetkým je hneď jasné, že za debutom sa neskrýva začiatočnícka odvaha tvoriť. Ako sleduješ svoj vlastný vývoj od pôsobenia v Imperiu až ku Krajinám Hmly čo všetko sa vlastne zmenilo?
(N) Ako začiatočnícku odvahu možno charakterizovať počiatky v kapele Imperium. Aj tam sme však už mali nejaké predstavy a ciele, takže sme nepatrili k typu kapiel, kde je cieľom si ísť len tak nezáväzne zabrnkať do skúšobne a to využiť ako zásterku pre nejaké iné radovánky. Bolo to zaujímavé obdobie, kde sme sa hudobnícky a osobnostne formovali i v podobe rôzych výstrelkov, vyhraňovania sa voči iným a hľadania hraníc. Navyše sa domnievam, že sa za album „Tam, kde len vietor...“   nemusíme hanbiť. Odišiel som z kapely v bode, keď sa album dokončoval, a zároveň bol do istej miery pripravený nový materiál. Zároveň však osobné vzťahy v kapele škrípali a hudobné i nehudobné priority a predstavy o budúcnosti jednotlivých členov sa začali dosť výrazne rozchádzať.
Pôsobenie v Aeon Winds bolo odlišné, zostavu tvorili oveľa lepší hudobníci a kládol sa väčší dôraz na živé vystúpenia. Inštrumentálne som sa v kapele logicky dosť zlepšil a to mi zároveň pomohlo začať pracovať na Krajinách ako na novom vlastnom projekte. V Imperiu i Aeon Winds som spolupracoval s druhými gitaristmi, v Krajinách som sa musel naučiť skladať jadro hudby sám, spoliehať sa na druhých oveľa menej. Na druhej strane to bolo aj dosť oslobodzujúce. Začal som pracovať s víziou, ktorú som mal – skladateľsky náročnejšími skladbami a textami odlišnou textovou náplňou. Chcel som dostať to, čo sa mi páčilo na ľudových baladách, do black metalu. Tie sú smutne ladené, často končia smrťou, ale je v nich nejaká gradácia, prelínanie motívov od lásky cez sex, prírodu, násilie, veselosť až po opilectvo. S nahraním dema sa Krajiny stali mojou hudobnou prioritou a navyše som sa pracovne odsťahoval mimo západné Slovensko, tak som sa logicky rozlúčil aj s pôsobením v Aeon Winds.
Myslím si, že ďalším veľkým míľnikom bolo práve nahrávanie albumu. Tam sme si latku znova posunuli vyššie s tým, že sme sa rozhodli pre koncepčný album. Po všetkých stránkach je to na vyššej úrovni ako všetko, čo som dosiaľ urobil a  to platí aj pre grafickú stránku od Wolkogniva. Zároveň sme si uvedomili, kde sa do budúcnosti budeme musieť vydať iným smerom, aby sme sa zasa posunili bližšie k realizácii našej vízie.


Je to síce taká otrepaná otázka, ale čo tvoje hudobné inšpirácie? Ako si sa vlastne dostal k hraniu na gitare a celkovo k black metalovému žánru? Sú aj nejaké domáce kapely, ktoré ti ostali v pamäti?
(N) Ak si dobre pamätám, tak sa ku mne dostalo CD s mpétrojkami, kde sa okrem iného nachádzal Emperor a Dimmu Borgir, ktorých staré albumy pre mňa majú stále čaro. Tak som začal hľadať ďalšie podobné kapely, čo vlastne bolo pomerne ťažké, lebo naokolo takmer všetci počúvali buď brutal death metal alebo power metal. Moment, keď som deifnitívne prestúpil k „špišskemu zlu“, nastal, keď som prvýkrát počul úvodné tóny "Fine Day to Die". To bolo naozaj to očarenie, po ktorom som pátral, a ktorého sa mi v kapelách, čo počúvali ľudia naokolo, nedostávalo.
Ku gitare som sa dostal vlastne až cez black a pomerne neskoro. Hrať som sa v podstate naučil sám, takže prvý rok či dva roky som týral akustickú gitaru a okolie. Od začiatku som vedel, že chcem robiť vlastnú hudbu, takže som sa okrem hrania piesní iných kapiel vrhol na vlastnú tvorbu.
Hlavné inšpirácie? Severský black metal, východoeurópsky black metal, z pagan metalu hlavne Bathory alebo Primordial, starý švédsky melodický death metal (At the Gates, Eucharist, Dismember) a potom asi všetko, čo počúvam od NWOBHM cez Sibelia, baroka až po neofolk.
Na Slovensku som ako prvých zaregistroval Infer, ktorý boli jedným z headlinerov lokálneho festivalu. V čase začiatkov Imperia som dosť počúval Ancestral Volkhves.


Slovenská scéna je pomerne malá, no posledne sa objavilo niekoľko zaujímavých kapiel ako sú spolky Zhor, Machina Baphometa či znovuzrodená Iria. Oslovila ťa niektorá zo spomenutých kapiel?

Myslím si, že slovenská scéna môže ponúknuť isté množstvo pomerne originálnych a kvalitných kapiel, a v nasledujúcich mesiacoch a rokoch sa objaví po menšom útlme znova viacero zaujímavých nahrávok.
Čo sa týka spomenutých, Zhor som videl naživo (zatiaľ trikrát), a ako pre mňa úplne neznáma kapela ma veľmi príjemne prekvapili. Získal som aj ich nahrávku, ale tá ma až tak neoslnila. Verím však, že v kapele je potenciál, ktorý sa v budúcnosti ešte naplno prejaví. Machinu Baphometu i predchádzajúci projekt členov nejaký čas registrujem. Je to technicky jedna z najlepších kapiel u nás, ale hudobne to nie je moja šálka kávy. Iria je pre mňa známa len ako meno, k hudbe som sa nejako zatiaľ nedostal.


Keď už si spomenul teda tie koncerty. Viem, že z vašej dvojice si ty teda oveľa koncertne aktívnejší a je možné ťa stretnúť na niektorých zaujímavých akciách. Zdá sa mi, akoby posledne vznikla akási situácia, že ľudia, ktorí hrajú v kapelách už takmer vôbec nechodia na koncerty. Z jednej strany je to akoby zvláštne nakoľko oni sami niekedy horekujú, koľko málo ľudí chodí podporiť, no na strane druhej taký hudobník môže byť aj presýtený akciami. Ako je to s členmi Krajiny Hmly teda?

(N) Budem hovoriť len za seba. V čase, keď som hrával koncertne v Aeon Winds, som sa na iných koncertoch vyskytoval len zriedka. Chuť viac chodiť na koncerty sa vo mne objavila také posledné dva roky a posledný rok som teda povymetal všetko, čo som mohol, vrátane koncertu Laibachu. Posledne ma hudba naozaj chytila na Furii. Odvtedy som bol ešte na dvoch-troch koncertoch, ale zdá sa mi, že som sa momentálne živých vystúpení so všetkým, čo k ním patrí, trochu presýtil. Miestami som mal naozaj pocit, že by som mohol byť aj niekde inde. vidíme, ale zaujímavým koncertom hádam ani do budúcnosti nepohrdnem.


Poďme teraz k našej rodnej krajine. Nie je tajomstvom, že si z východného Slovenska, ktoré je niekedy mravmi, inokedy povahou jednoducho odlišné od ostatných častí. Myslíš, že je to pozorovateľné aj v rámci black metalových kapiel alebo subkultúry?

(N) Vôbec netuším, aká je tu momentálne black metalová subkultúra, a ani ma to nezaujíma. Ja som vyrastal na Spiši, ktorý je kultúrne i jazykovo predsalen odlišný aj od východu. V Spišskej vlastne okrem obdobia chvíľkového boomu brutal death metalu a menšej skupiny heavy metalistov fungovala hlavne punkáčina, ktorej som sa skoro presýtil. Imperium tam bolo čudným a dosť neobľúbeným zjavom.

Obľubujem miestnu prírodu, históriu a hneď, ako otvorím ústa, každý vie, odkiaľ som. S black metalom nič z toho priamo nesúvisí.




Pri východnom Slovensku ešte ostaneme pretože práve tam sa vraj nachádza „najtemnejšie“ miesto krajiny – konkrétne v Národnom parku Poloniny. Noc s hviezdami a akési autentické nebo sa pomaly vytráca vďaka čoraz intenzívnejšiemu svetelnému smogu a aj tá temnota „bez prímesy“. Myslím, že táto téma je celkom zaujímavým bodom k viacerým úvahám. Skús popísať tvoj postoj k tomuto a k temnote „gýčovej“, ktorú tak často black metalisti ospevujú verzus tá prírodná.

Keď človek žije prevažne v mestách, tak pri každej noci, ktorú strávi mimo, si uvedomuje, ako ináč pôsobí. Ostatne nielen noc, deň v Poloninách, iných vrchoch alebo hoci aj s sade na vidieku či ranné zobudenie na hrade do stúpajúcej jesennej hmly prinášajú istotne iné pocity, vône, atmosféru a pohľady ako chôdza do práce cez košické sídliská.

Ono tu je hranica medzi gýčom a negýčom dosť nejasná. Isté je, že aj keď sme stratili povery našich predkov, noc na nás stále pôsobí. Veci vyzerajú ináč a ožívajú v tieňoch, miesta sa premieňajú. To sú tie momenty, keď sa mieša tajomno, strach a krása, a je ľahšie sa dostať do magickej krajiny minulosti.


Myslím, že sme sa už dostali k záveru. V poslednej otázke ti nechávam priestor na záverečné slová. Sláva!


(N) Vďaka za rozhovor a podporu!



Album "Na Konci Ciest" v distribúcii aj u Arkona Pagan Art Shop.


Rozhovor spracoval: S.