pondelok 21. mája 2018

Jeden kmen - Mlha (2018)



Mám rád alba, která mají něco navíc. Alba, která přesahují svůj běžný rámec, tedy rámec hudby. Alba, za nimiž se skrývá myšlenka či, v extrémnějších případech, myšlenky, za nimiž se skrývá album. Takové to každodenní šolichání pro srandu si sice také rád pustím, ale ve výsledku těmi, jež mi nejvýrazněji utkví v paměti a něco mi opravdu dají, jsou alba s konceptem jako základem. A pokud jsou koncepční alba, a to hlavně ta druhého řečeného typu, to, co primárně oslovuje i vás, nemůžete si nechat uniknout několik následujících řádku a předmět jejich zájmu – Jeden kmen.

Mlha se ani zdaleka nedrží v čistě hudebních mantinelech, hudba je v tomto případě vlastně jen malou částečkou velkého celku a těžko říct, jestli vůbec tou hlavní. Proto by byl nesmysl, abych recenzi pojal jako pouhé její hodnocení. Další hlavní částí je vizuální stránka, která má v tomto případě dvě podoby – jednou je animovaný film převádějící příběh z textů do podoby obrazů, další byla výstava konaná v Brně. Tu jsem bohužel nestihl a už jen proto má recenze nemůže být plnohodnotnou. Ale co se dá dělat. Inkriminující myšlenkou z níž plyne celý tento projekt je vytvoření historie, kultury, tradic a zvyků jednoho skřetího kmene – Snaga. Autoři projektu tak vytvořili oblečení, předměty denní potřeby i rituální artefakty, texty a mnoho dalšího, což bylo součástí zmiňované výstavy. Jednou věcí z těch mnoha dalších byla také hudba. Ale jakou formu na sebe vzala? Abych citoval jednu nejmenovanou persónu: „Let’s find out!“

Předem bych každého čtenáře chtěl upozornit, že hudba Jednoho kmene se ve většině skladeb pohybuje na samé hranici toho, co se ještě dá nazývat hudbou. Spíše se, až na několik výjimek, jedná o ambientní hudební rituál, což by kde koho mohlo odradit. Prim zde hraje atmosféra tvořená zvuky přírody, boje a každodenních činností, často poměrně nenápadným syntezátorem, bubny a brumletem a jelikož se jedná o skřetí kmen, který je zde vykreslován, tak samozřejmě řevem a rytmickou agresivní recitací (v některých momentech by se snad dalo říci i zpěvem). S tím v podstatě žádný problém nemám, naopak mi takové pojetí poměrně vyhovuje. Mlha se tak pro mě stává albem, jenž jsem schopen poslouchat nanejvýš jednou do týdne a poté si od něj musím opět na pár dnů odpočinout. Ovšem i z tohoto archaického bahna Mrtvých močálů se sem tam vyloupne silně melodický prvek zavánějící určitou čerstvostí, kupříkladu flétna v úvodní Bot, ženský zpěv v Dushum a Navždy ztraceni v mlze nebo kytara v každé skladbě počínaje Mat. Vzhledem k tomu v jakých skladbách se ale kytara vyskytuje a co znázorňuje ženský zpěv se tento dojem čerstvosti postupně promění v zjištění, že se daleko spíše jedná o bludná světélka, ze začátku působící hezky a lákavě, ve výsledku však svádějící poutníka močály ze správné cesty k jeho jistému konci. Každopádně musím říci, že obzvláště výběr Pavlíny „Skrík“ Lukešové na post Mlhy byl skvělou volbou, jelikož z jejího hlouběji posazeného hlasu v některých částech opravdu zamrazí.


Mohl bych teď říci něco málo také k příběhu, ale neudělám to, jelikož dostatek informací o něm můžete najít na oficiální stránce Jednoho kmene, v bookletu nebo v dalších recenzích, případně něco vytušit ze samotné hudby. Navíc z něj, částečně i kvůli jeho jednoduchosti, mám pocit, že má za cíl primárně znázornit jednotlivé prvky kultury kmene Snaga a mentalitu a zvyky jeho členů. Hlavně se to pak týká skladeb Maudhul, Maukum, Kaushatar, Mat nebo Vorroz. Důležitější mi přijde jeho vyznění a vyznění jeho jednotlivých částí. Je dobře známo, že Tolkien se ve svém díle výrazně inspiroval mýty, tradicemi a historií předkřesťanské Evropy, hlavně pak keltskými a germánskými. A z jeho knih to, i při neznalosti konkrétních mýtů nebo historických událostí, je výrazně cítit. Něco podobného se v tomto případě podařilo i Jednomu kmeni – přesto, že se zaobírají fiktivním kmenem Snaga, člověk se nemůže ubránit pocitu, že hudba skřetů je ve skutečnosti hudbou jeho předků. Ne její rekonstrukcí, ale jakýmsi vyjádřením elementárních prvků dob dávno minulých, dob lovců a sběračů. To považuji za vůbec nejlepší možný způsob, jak J. R. R. Tolkienovi vzdát hold.

Kapitolou samou pro sebe je pak DVD, na němž se nachází animovaný film, který Jeden kmen pouští během svých vystoupení. V podstatě se jedná pouze o statické scenérie po nichž velmi pomalu přejíždí kamera, někdy doplněné o symboly, jenž je překrývají. I přes to, nebo spíše právě proto, se jedná o úchvatný zážitek, který nejen že velmi adekvátně doplňuje hudbu, ale ta by bez něj dokonce působila neúplně. Po celou dobu jsem měl pocit, že každá scéna, každý symbol je na svém místě a jinak by to ani nemohlo být, což na mě společně s onou pomalu se pohybující kamerou mělo až hypnotický účinek.


Mám snad jen jedinou výtku, která náleží skladbě Moder Jord. Ta totiž do celého konceptu nijak nepasuje. To by se možná dalo částečně říci i o Navždy ztraceni v mlze, ale ta je alespoň tematicky stále na stejné vlně, což o Moder Jord (v překladu Matka Země) neplatí. Hudebně je sice naprosto v pořádku a poslouchá se příjemně, přestože od zbytku alba se i po této stránce značně odlišuje, ale konceptuálně už ne. Chápu, že se jedná pouze o bonus, přesto působí nadbytečně a v celkovém kontextu nepatřičně.

Abych ale shrnul své dojmy – Mlha je dílem těžkým na poslech, což je dáno i tím, že snad až na poslední dvě mají všechny skladby svůj původ v čistě ambientních kompozicích až posléze rozpracovaných do regulérněji působících písní (stále však spíše v uvozovkách). Hlavně s vědomím celku se ovšem jedná o velmi ojedinělý poslech, který nelze než doporučit.

Hodnocení: Velmi dobré 8/10

Napsal: Mythago

English overview
Jeden kmen is czech ambient/ritual band depicting the life of orc tribe Snaga through music. And not just a music but also through the visual and of course lyrical means. Because of their lack of ordinary song elements and featuring melodies just here and there, their music is very hard to listen to, but when you get used to it the listening is very rewarding one. So although the music is mostly folkish in its essence it’s surely not your everyday folk experience and that is something I’m really grateful for.

streda 16. mája 2018

Jablkoň - Devátá vlna (1988)



Dnes se podíváme trochu hlouběji do minulosti, a to konkrétně na desku Devátá vlna od Jablkoně z roku 1988, kterou bych se nebál označit za kultovní. Ne snad, že by měla tolik posluchačů, ale označení kult by se téhle desce dalo přiřknout i s nulovým publikem - hudba tohohle česko-německého tria si o to prostě říká.

Rád bych vám o Jablkoni pověděl víc, protože na rozdíl od většiny seskupení by pozadí kapely, jejího vzniku a fungování, mohlo být skutečně zajímavé. Ale neřeknu, protože vlastně nic moc nevím. Ano, mám k dispozici internet, jenže Devátá vlna si prostě říká o to, abych předstíral, že taková věc je zatím pořád vzdálenou a nepředstavitelnou budoucností - doplňuje to totiž atmosféru uzavřeného, unikátního světa, kterou tohle album dýchá. A já tohle nabádání poslechnu. Ostatně vy ten internet máte k dispozici též a zadat do vyhledávače těch sedm písmen není zas tak náročný úkol. Ale teď už k věci.

Myslím, že Jablkoň svou hudbu naprosto dostačujícím způsobem zvládli popsat už sami na zadní straně obalu a každá recenze může maximálně potvrdit pravdivost a trefnost přednesených tvrzení. Nejvýstižnější je hlavně první věta: „Jablkoň je setkání Georga Friedricha Händela s pračlověkem.“ V tomto unikátním experimentu sice převládá jakási primitivní agrese (či agresivní primitivnost) druhého, ale v dílčích momentech si cestu na světlo světa probíjejí i prvky klasické hudby, ať už se jedná o housle v titulní Deváté vlně nebo kontrabas objevující se rovněž v ní a také v Smutečním tanci. Právě Smuteční tanec je hlavně ve své první polovině holdem kytarovým skladbám starých klasiků. Jinak se však projevuje primárně onen pračlověk. Ať už se jedná o „shluk bicích nástrojů a perkusí, jejichž pouhé vyjmenování se čte jako surrealistická báseň“, které velmi často dostávají hlavní slovo vyluzujíce prapodivné parytmy, někdy i pamelodie, nebo téměř úplná absence klasických textů nahrazená sotva představitelnými hlasovými kreacemi, „jako by (autoři) nevěřili v dorozumívací možnosti staletími omletých slov“ a místo nich „házejí po posluchačích všech národností zvukovými šišatinami jako klauni nafukovacími balóny.“


V případě natolik silně experimentálních těles jako je Jablkoň by se někdy mohlo zdát, že se k takovému experimentálnímu výrazivu přiklánějí z pouhé neschopnosti tvorby klasicky strukturovaných skladeb. A při některých hůře stravitelných částech by si to snad člověk mohl pomyslet i zde. Ale v již zmíněném Smutečním tanci, nebo v Lovu na labutě a Chmurách je vidět, že tohle není ten případ a že Jablkoň se ke svému projevu přiklání jen proto, že klasické struktury jsou jim příliš těsné a nedostačující. Každá píseň je navíc natolik osobitá a rozlišitelná, že to jen dokazuje to, že je jediným možným výsledkem inspirace z níž trojice Němec/Bellman/Podobský čerpá a ne nějakým násilným hókus pokusem. Jen by mě opravdu zajímalo, jaká inspirace to byla, protože kdyby se z jejího zřídla napájelo více umělců... vlastně, takovýhle ojedinělý případ je lepší, obzvlášť když pochází z Česka. Nerad bych zažil zevšednění takovéto hudby. Což tak jako tak není příliš pravděpodobné.

Devátá vlna je albem pohybujícím se mimo čas a prostor a tudíž nemůže zestárnout, což dokazuje svou vyjímečností i po třiceti letech existence, a to nejen v měřítku tuzemském, ale i celosvětovém. Pokud jste znuděni běžnou produkcí dnešní doby, a tím mám na mysli i tou podzemnější, nemůžete si vybrat lépe. Jediný problém můžete mít s jeho sehnáním.

Hodnocení: nehodnoceno

Napsal: Mythago

English:
Uniqueness and surrealism - that's the words that can bestly describe music of czech/german trio which goes by the name of Jablkoň. They mostly experimental songs are wisely mixed with elements from classical music and offers the experience you will find nowhere else and therefore are literally immortal. Even after thirty years their music isn't old - it's even fresher (definitely fresher than most of today's music).

piatok 11. mája 2018

Razia proti pohanským symbolom? Na Slovensku realita.

ENGLISH TRANSLATION BELLOW

Ako isto viete Bes nie je už len hudobným webom, ale naše články sa zameriavajú aj na pohanskú tematiku všeobecne. Včera 10. 5. 2018 na Slovensku prebehla razia namierená proti extrémistom, počas ktorej zobrali tovar aj slovenskému pohanskému obchodu Arkona Pagan Art shop

Obchod, ktorý legálne predáva metalové tričká, pohanské prívesky, ručne vyrábané modly či kožené výrobky sa v demokraticky usporiadanom štáte stal terčom policajnej razie. Kde teda môžeme nájsť ten extrémizmus či jeho propagáciu? Ako sa dopúšťa niekto potláčaniu práv, či šírenia nenávisti ak má záujem v mytológii rôznych etník a národov? Tieto otázky by mala zodpovedať predovšetkým polícia Slovenskej republiky, pretože z tohto konania zastáva rozum.


Je neprípustné aby historické artefakty či symboly trpeli len preto, že ich niekto môže označiť za nežiadúce, len na základe toho, že ich môže nosiť ktokoľvek (teda aj skupinka skutočných extrémistov). Ďalej však nasleduje problém slobody vierovyznania, ktorá je garantovaná ústavou Slovenskej republiky. Ak teda môžu kresťania, židia, či moslimovia nosiť insígnie svojho vierovyznania, mali by aj pohania.

S podporou a prianím veľa zdaru šéfredaktor Besu - S.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------Yesterday 10. 5. 2018 in Slovakia there was a police action against extremists during which were confiscated goods of Slovak pagan online shop Arkona Pagan Art Shop.

Shop which is legally selling heathen and historical pendants, metal music t-shirts, handmade wooden statues and leather products and suddenly it became, in democratic state of Slovak republic, aim of police action. Where can we  find extremism or its propagation? How do they (Arkona shop) deny's human rights or spreads hatred if they/we are interested in mythology of various ethnics and nations? These questions should be answered by police of Slovak republic, because it has no logic!

It is unacceptable that historical artifacts of symbols are punished because, someone can mark them as unwanted, just because, some real extremists wears them. There is also another problem in this democratic country of ours and it is freedom of religion, which is guaranteed by constitution of Slovak republic. If Christians, Jews or Muslims can wear symbols of their religion. Heathens should  be able as well!

With wishes of support headredactor of Bes - S.

nedeľa 29. apríla 2018

Selvans - Lupercalia (2015)



Takmer neznáme meno sa vynorilo z útrob pohanského black metalového undergroundu pod názvom SELVANS. Prvý krát som zaregistroval túto kapelu na kompilácii „22 Years Among The Sheep“, čo bol tribute album ku legendárnej ukrajinskej kapele Nokturnal Mortum. Selvans urobili cover na titulnú skladbu albumu Goat Horns. Popravde nebyť coveru asi by som si ich ani nevšimol, a taktiež keby sa nejednalo o môj najoblúbenejší album Ukrajincov. Tak som si teda chcel vypočuť Goat Horns skladbu v podaní Talianov Selvans. Musím povedať, že si s ňou poradili bravúrne čo ma zaujalo a chcel som sa pozrieť na kapelu trošku bližšie.

Selvans vznikli v roku 2014, takže sa ide o mladú kapelu a ja mám pred sebou ich debutový album z roku 2015 pod názvom "Lupercalia", ktorý vyšiel pod dobre známym talianskym labelom Avantgarde music. Názov albumu referuje ku antickej histórii Ríma, kde Luprecalia označoval výročný sviatok očisty a plodnosti. A to, že boli títo Taliani plodní nám ukazuje aj vyše hodina nahratého materiálu. Poďme sa teraz pozrieť na hudobnú stránku a očakávania, ktoré vyvstali pri počúvaní coveru od Nokturnal Mortum.

Album začína inštrumentálnou a akustickou skladbou, ktorá začína klávesami a ľudovými nástrojmi, ktoré navodzujú atmosféru a postupne vygraduje za pomoci bicích a gitár pričom sa plynulo preleje do úvodnej piesne „Versipellis“. Nechcem sa neustále vracať ku Nokturnal Mortum, ktorých diskografia je poriadne pestrá a aj rozmanitá, ale výber skladby a albumu Goat Horns už mohol čosi povedať o tom ako môže vyzerať hudba SELVANS. V tomto prípade som sa nemýlil, pretože klávesové prvky skutočne dominujú tak, ako na albume Goat Horns. Vynikajúco zvládnutá atmosféra a záprah obidvoch gitár poháňajú symfonický pagan/black/folk metal plynulo vpred bez akejsi nutnej vaty na vyplnenie hracieho času. Hneď pri úvodnej skladbe, ktorá neznie vôbec jednotvárne a absolútne vybočuje z nejakých gýčových folk metalov naznačuje, že táto kapela má neskutočný potenciál. Inšpirácia ukrajinskými velikánmi je zrejmá, počujete ju nielen v inštrumentálnej podobe, ale niekedy aj vo frázovaní vokálu. Tu však treba dodať, že nejde o žiadny klon či snahu o totálnu kopírku.


Umne zakomponované folkové nástroje, ktoré nerobia z hudby Selvans dedinskú zábavu miestami by som najlepšie prirovnal asi znova k ukrajinskej scéne – Kroda, Zgard. Aj pri dlhých minutážach skladieb sa človek nenudí. Napríklad druhú pieseň „O Clitumne!“ predeľuje vynikajúca akustická, asi minútová pasáž. Taliani dĺžku svojich skladieb nenaťahujú zbytočne, riffy v kombinácii s klávesami v dlhších pasáža vytvárajú akúsi „osudovosť a epickosť“, čo má skutočne grády. Okrem atmosféry a epickosti si v predposlednej skladbe "Scurtchin" užijeme aj klasickú pagan "umca-umca" klepačku, no vo väčšine prípadov to bubeník sype v rýchlom tempe. Jediné mínus albumu, ak sa to teda dá za to považovať, je chýbajúca „hitovka“, ktorou by ste jasne upozornili ľudí: „Tak toto si pusti!“. V dnešnej zrýchlenej konzumnej dobe je pre niektorých hodina počúvania súvislej a plynúcej epickosti dosť náročná vec.



Ja však hovorím „Konečne!" Som ozaj rád, že na pagan/black/folk metal úplne nezakapal a človek občas nájde aj takéto skvosty. Za hodinu aj desať minút trvania celého albumu Lupercalia som sa ani chvíľu nenudil. Hovorím vám... o tejto kapele ešte budete počuť. Najbližšie si ju môžete pozrieť počas ich turné v Banskej Bystrici15. mája.

Hodnotenie: Veľmi dobré 8/10

Napísal: S.

English overview
First time I heared about Selvans was their cover on legendary Nokturnal Mortum album Goat Horns, with self titled song. Cover was done really great so I decided to check this band better. Their debut album "Lupercalia" was released by well known italian label Avantgarde music. Selvans music is really inspired by ukrainan masters Nokturnal Mortum, but it is not copy-paste case. Atmospheric guitar riffs are composed well done and combination with folk instruments is on same level. Although very long duration of songs I didnt get bored and more then one hour I enjoyed music. I think here we have band which will grow up sooner or later into big name. 

štvrtok 26. apríla 2018

Kilkim Žaibu 15 (2014)


Reportáž bola napísaná v roku 2014 v čase keď Bes nefungoval (mal prestávku) a publikovaná na webe českého Mortemzine. Dnes už mortem nefunguje, a tak som sa rozhodol svoje spomienky na tento festival publikovať a dovoliť vám zaspomínať spolu so mnou. 

Keď som pred niekoľkými rokmi objavil litovský festival Kilkim Žaibu, ktorý je zameraný predovšetkým na pohanskú tematiku, bol som veľmi príjemne prekvapený. Rozmanitá hudobná škála od black metalu, pagan metalu, folku, neofolku až po tradičné remeslá, šermiarske vystúpenia a  skutočne nádherné prostredie. Povedal som si, tak sem raz pôjdem, nech to stojí čo to stojí.

Už asi dva roky som si hovoril, že by som mohol podniknúť cestu do Litvy a  presvedčiť sa na vlastné oči a uši ako to na Kilkim Žaibu chodí. Na festival som dostal veľmi dobré referencie od dobrého známeho, ktorý tam bol už minulé dva roky a od manažéra Skyforger – Andisa. Môj známy si výlet do Litvy zopakoval aj po tretí krát a s vynikajúcim šoférom a  navigátorom (mnou) sme tých 1200 km prešli bez ujmy. Rovina skrz Poľsko a  Litvu bola miestami unavujúca a možno trochu nezvyčajná (hlavne pre nás čo bývame horám rovno pod nosom). Musím povedať, že line-up pre tento rok bol skutočne vynikajúci, takže som sa tešil ako malé dieťa. Mimo hudobných účinkujúcich sa budem snažiť priblížiť všetky detaily festivalu, ktoré by mohli zaujímať prípadných záujemcov na budúci rok.

Po príchode do Varniai ma ihneď upútalo nádherné prostredie pri jazere, v  ktorom sa festival konal. Musím povedať, že lepšie miesto som ešte nevidel. Ďalším plusom bola možnosť výberu stanového areálu medzi tichšou zónou a  hlasnejšou (v závislosti od vzdialenosti stejdžu). A  že glorifikujem? To je ešte len začiatok, pretože ďalšia pecka, je že na mieste je vstupné na festival 35€ a  za stanovanie ani parkovanie neplatíte ani jeden jediný cent navyše + máte o  auto postarané, lebo sa tam neustále premávajú sekuriťáci. Celkom deal na trojdňový festival. V  areály panovala veľmi príjemná atmosféra, žiadna masa ľudí ani tlačenica. Môj skromný odhad tipuje na takých 2500 ľudí. Vzhľadom na to, že veľmi neobľubujem obrovské masy, sú mi sympatickejšie menšie festivaly, podobne ako je na tom napríklad Hellfast attack.

Prvý deň
Konečne prechádzam k  programu festivalu. Sakra, zabudol som spomenúť! Jedlo bolo úplne úžasné a  v  prepočte na jewro to vyšlo neskutočne dobre. Za 2,5€ si dať obed... not bad. Takže teda začal prvý deň, ktorý sa niesol predovšetkým vo folkovom a  neofolkovom duchu. Festival odštartovali o  cca 18:00 poľskí PERCIVAL, na ktorých sa začali pomaly zbiehať ľudia, Myslím, že to bolo veľmi príjemné i  keď ja som ich počúval obďaleč pri prechádzke areálom. Po nich nasledovala domáca skupina SEN SVAJA, ktorá ma zaujala o  niečo viac, trojica pohľadných Litoviek s  tradičnými nástrojmi to zvládli skutočne na výbornú (pridávam si ich do „playlistu“). Mimochodom tie ľudové šaty na ktorých mali kožené kriváky ozdobené nášivkami pôsobili úplne parádne! Po Litovkách sa na pódiu objavili v  dobovom oblečení ich lotyšskí susedia VILKI. Niekoľko piesní som s  chuťou vypočul a  potom som sa chystal na večeru. Jednalo sa prevažne o  tradičné piesne prespievané päticou statných Lotyšov sprevádzané ľudovými nástrojmi. PERCIVAL SCHUTTENBACH som počúval len obďaleč zo stánku s  jedlom. Z  toho čo som počul zahrali ich klasické hitovky ako „Satanizmus“ alebo „Pani pana“.


Po skončí set listu nasledovali tradičné slnovratné zvyky a  zapálenie menšej vatry. Prastarých litovských hier som sa zúčastnil hneď v  prvý večer a  musím povedať, že to bolo vynikajúce oživenie, predovšetkým vša úprimné a  ľudia sa skutočne bavili. Za ten čas sa však na pódiu pripravoval jeden z  najväčších ťahákov celého festivalu – WARDRUNA. Myslím si, že tento neofolkový ambient skvost netreba takmer nikomu predstavovať. Už sa blížila polnoc a  pod pódiom to začalo poriadne hustnúť. Vatra stále horela a  odzneli prvé tóny strhujúceho predstavenia pri ktorom mrazilo v  kostiach. Neviem či je potrebné opisovať jednotlivé skladby, ktoré WARDRUNA hrala, ale zhrniem to jednou vetou. Znelo to ako z  CD, ktoré si doma pustíte. Všetko tak ako má byť, bez chyby a  nad vami len nočná obloha. Skrátka zážitok, ktorý si treba zapísať do hudobných zážitkov života. Po poslednom vystúpení večera som bol tak unavený, že ma v  stane vyplo asi do niekoľkých minút...


Druhý deň
V  druhý festivalový deň začínal program už o 12:00. V areály ste našli niekoľko rôznych labelov (so skutočne skvelým výberom), ale aj stánkov s remeselnými výrobkami. Prvá kapela, ktorá sa predstavila boli Estónci PAEAN, niečo na pomedzi doom metalu a  progresívneho death metalu. Ja som si ich hudbu vypočul znova len zo stánku s  občerstvením. Na jedlo bývala občas pekná fronta. Ďalším vystupujúcim spolkom boli GREEN NOVICE, ktorých som si napočúval už doma. Lotyši mali v  publiku veľkú podporu, no niet divu keď na festival sa vypravilo niekoľko lotyšských autobusov. GREEN NOVICE mi miestami pripomínali ich krajanov Skyforger. Každopádne veľmi dobré vystúpenie aj po zvukovej aj po hudobnej stránke. Nasledujúci program sa niesol v štýle litovských tradícií. Na veľkú trávnatú plochu sa mali proti sebe postaviť chlapi z dvoch litovských oblastí – Samogitia a Highlanderi. Medzi tímy bol vhodený obrovský kus dreva, o ktorý sa mali zápasiť a  doniesť ho na súperove územie vyznačené štítom. Súťaž bola trošku pozmenená, pretože pár bojachtivých Slovákov sa opýtalo či je možné pridať sa. Nakoniec z  toho bol európsky mix proti litovských borcom. Teda, prehrali sme skutočne zaslúžene a  rýchlo.


Medzitým sa už na pódiu chystali OSTERWEG. Bieloruský folk/ambient, ktorí výborne dotváral atmosféru k  tradičným súbojom. Malo to skutočne svoje čaro, hudbe väčšinou dominovali gajdy a  píšťala. V  zostave OSTERWEG boli len dvaja ľudia, hlavný gajdista a  huslistka z  ruskej kapely Krynitza, ktorá mala na starosti všetky ostatné nástroje. Na koniec zahrali aj cover od Burzum, žiaľ nepamätám si ktorú skladbu. Počas nasledujúcich hodín nasledovali rôzne šermiarske predstavenia a  do toho všetkého hudba ďalších Lotyšov – OBSCURUS ORBIS. Veľmi dobrý stredoveký podmaz, niečo v  štýle Corvus Corax alebo Auli. Približne okolo pol piatej sa na pódiu chystali pre mňa takmer neznámi EREB ALTOR. Na internete som čítal popisy niečo v  štýle epic/pagan doom metal, takže som bol náležite zvedavý. To čo spustili títo charizmatickí Švédi ma posadilo takmer na zadok. Výborné, výborné a  ešte raz výborné. Ak existuje nejaký hodnotný odkaz Bathory tak sú to práve EREB ALTOR. Svojim vystúpením ma absolútne strhli, takže v  čase keď píšem moje dojmy z  festivalu som už prebehol ich vydania. Svoju inšpiráciu Bathory potvrdil aj spevák svojím venovaním človeku - citujem, „ktorý založil minimálne dva metalové pod žánre“ (všetci vieme komu) a  pridali aj cover "Twilight Of The Gods". Po nich nasledovali domáci MERESSIN a  to, že je táto kapela obľúbená si návštevník mohol všimnúť na počte ľudí, ktorí sa zhromaždili pod pódiom. Oblasť v  ktorej sa festival konal sa nazýva Samogitia, no a  z  tejto oblasti pochádzajú práve aj MERESSIN. Na pódiu síce pôsobili staticky, no vyžarovala z  energia a  ľudia sa bavili. Hudobne sa pohybovali na pomedzí black/thrash/heavy metalu. Na festivale bol dostupný aj ich nový album, z  ktorého zahrali ich najväčšiu hitovku „Luokia Pieda“. Jednou vetou: Výborné vystúpenie, táto kapela si určite zaslúži pozornosť! Po domácich nasledovala kapela, ktorá ma skutočne vôbec nezaujala a  to bola nemecká black metalová záležitosť ENDSTILLE. Podobných kapiel je podľa môjho názoru ako maku, takže som moc nejavil záujem o  ich vystúpenie.



Jedna z  hlavných peciek festivalu a veľmi častí účastníci sú lotyšskí SKYFORGER. Tentorkát so špeciálnym vystúpením kedy hrali prevažne staré skladby, a  to predovšetkým z  dema „Semigalls Warchant“ a  prvého albumu „Kauja Pie Saules“. Kotol bol na nich poriadny a  bolo vidno, že sú na festivale veľmi obľúbenou kapelou. S  ich vystúpením som bol nadmieru spokojný, predovšetkým s  tým, že hrali staré počiny. ASPHYX z  ďalekého Holandska, ktorým som moc neprišiel na chuť sú celkom kultovou záležitosťou vo vodách doom/death metalu predviedli veľmi dobrú show, ale „do tanca“ ma veru nebralo. Následne sa rozhorela hlavná slnovratná vatra a  ľudia prišli vzdať k  nej hold tomuto prastarému sviatku, ktorý je posvätný pre všetky indoeurópske národy.



Poslednou kapelou večera boli MOONSORROW. Myslím, že ich netreba predstavovať. Kapela, ktorá si razí svoju cestu a  neťahá ju to k  rôznym nepodareným trendom v rámci pagan metalu. MOONSORROW patrili medzi headlinerov festivalu, ale musím sa priznať, že som čakal od nich o  čosi viac i keď odohrali veľmi kvalitné vystúpenie EREB ALTOR, SKYFORGER a  MERESSIN počas sobotňajšieho dňa neprekonali. Už znova ma vyplo v  stane a  spal som sako zabitý...



Tretí deň
Rovnako ako druhý deň, aj posledný festivalový deň začínal pekným slnečným počasím s  programom od  12:00. Tentokrát som vstal už skorej a  na raňajky som si zadelil výbornú kapustovú polievku. Skutočný kult festivalu! Prvé tri kapely NRCSSST (Litva), PHRENETIX (Litva) a  THRASHLESS (Estónsko), ma až tak nezaujali, tak som sa ponevieral po nádhernom areály, debatoval so známymi a  až ku koncu set listu thrash metalistov z  Estónska som zaregistroval ich hudbu a  pravdupovediac možno aj kus ľutujem, že som ich nevidel. Veľmi dobrá porcia poctivého thrash metalu! Po úvode nasledoval finálny šermiarsky súboj zúčastnených skupín a veru  bolo sa na čo pozerať. Človek sa cítil ako v  stredovekej Litve, keď ako posledný „pohanský štát“ Európy vzdorovali, útokom kresťanských vojsk Poľska a  Rádu nemeckých rytierov. 

O  16:00 už na pódiu zazneli prvé tóny domácich JUODVARNIS. Mladá kapela, ktorá sa snaží hrať klasický pagan metal s  clean vokálmi, ktoré občas neznejú úplne čisto, no má svoju atmosféru. Ak by som ich prirovnal k  niečomu, tak to ťahajú smerom na východ. Myslím, že od mladých Litovcov môžeme očakávať do budúcna kvalitné počiny. Poslednou domácou kapelou, ktorá sa na Kilkim Žaibu predstavila boli v  našich končinách celkom známi LUCTUS. To čo predviedli môžem spokojne titulovať ako jedno z  najlepších vystúpení festivalu. Energické a  zároveň agresívne vystúpenie do nás postupne strieľalo pecky z  posledného albumu „Stotis“. Už Lietuva!!


THY WORSHIPER, kapela ktorú som mal možnosť pred pár rokmi vidieť v Nitre na Perunica Feste ma vtedy okamžite uchvátila svojím výborným vystúpením, preto som sa na nich tešil. Nový album som nemal ešte napočúvaný, a  tak som bol plný očakávania. Poliaci žijúci v Írsku nesklamali. Znova vynikajúce vystúpenie, ktorému chýbala len jedna jediná vec. Tma. Ich vystúpenie na dotvorenie atmosféry potrebuje neskorý večer, skrátka úplnú tmu. Cez deň to nie je úplne tip-top. Miestami som mal ešte dojem že gitaristi sa mierne nepočuli na pódiu, preto ešte počas prvých skladieb prebiehala medzi nimi a zvukárom „posunková“ komunikácia.

Ďalšie skvelé vystúpenie sa chystalo a  to som už vedel dopredu, že to bude stáť za to. VULTURE INDUSTRIES sú jednoducho showmeni a  hudobne veľmi vyzretá a  profesionálna kapela. Nanešťastie im na pódiu chýbal jeden gitarista, no páni si s  tým poradili (i keď absenciu druhej gitary bolo cítiť a  počuť). Spevák Bjornar plný energie rozprúdil poriadnu zábavu. Zo setlistu sa dostalo predovšetkým ku skladbám z  posledného albumu „The Tower“. A  jednu chuťovku „Pils Of Conformity“ prihodili aj z  prvého štúdiového albumu „The Dystopia Journals“. Úplný vrchol vystúpenia VULTURE INDUSTRIES bolo keď Bjornar počas skladby „Blood Don´t Eliogabalus“ zoskočil z  pódia medzi publikum a  začal pochodovať medzi publikom, ktoré ho nasledovalo a  vytvorilo akéhosi hada. Skvelý zážitok, skutočne jedna z  najlepších kapiel čo som posledne videl naživo. Potvrdili to druhý krát po sebe v tom istom roku. Ohľadom nasledujúcich DESTROYER 666 sa toho počas dňa hovorilo veľa v súvislosti s ich nevstúpením. Dôvodom bolo zranenie speváka/gitaristu Warsluta, ktorý si počas predchádzajúceho festivalu zlomil ruku a  musel ostať v  nemocnici. Nakoniec D666 pricestovali v  trojici a  odohrali značne ochudobnený set. Napriek tomu sa na nich dalo pozerať, ba čo viac bolo to dobré, no nie tak ako som si to predstavoval. Set bol značne skrátený. Ani sa nečudujem, hrať black/thrash bez druhej gitary je ako súložiť s  ochranou.



No a  už sa k  tomu chýlilo! Prichádzal na pódium pre mňa najväčší headliner festivalu – NOKTURNAL MORTUM. Ešte som ich nemal možnosť vidieť naživo, a  tak som sa tešil ako malé decko na novú hračku. Zvučenie bolo vcelku dlhé a  sem a  tam po pódiu pobiehali ľudia z  crew NM. Ešte počas dňa som sa stretol s  pár známymi z  Poľska a  Ukrajiny a  povedali mi o  zmenách v  zostave kapely. Na poste druhej gitary sa objavil Juri z Khors a taktiež mali nového basgitaristu. Novinkou bol aj zmenený imidž, svoj tradičný úbor NOKTURNAL MORTUM zamenili za róby, v  ktorých vyzerali akoby vyšli z  močiara, vyzeralo to viac tajomne, či rituálne. Prvé zvuky intra... a  skoro mi vyhŕkli slzy... introm bola ukrajinská ľudová skladba „Plive kača“. Ja som mal na mále, ale mnoho Ukrajincov okolo mňa si slzu pustilo. Po emotívnom úvode sa spustila ešte emotívnejšia skladba a  tou bola hitovka Slava Geroyam! Ani neviem čo napísať, asi len to, že to bolo absolútne geniálne vystúpenie. Zvuk bol na výbornú, noví členovia zapadli taktiež super. Ďalej nasledovali dve nové skladby z  pripravovaného albumu „Istina“ a pomedzi to klasické hitovky z  albumu „Golos Stali“„Ukraina“, „Bela Veža“ a  rovnomenná „Golos Stal“i a  kultovka z  albumu „Goat Horns“, „Kolyada“. Prídavok sa však žiadny nekonal a  to ma mrzelo. Čakal som, že zahrajú aspoň jednu skladbu z  Nechrista no nekonalo sa. Tak či tak... NOKTURNAL MORTUM bol jednoducho hudobný zážitok.

Blížila sa posledná kapela večera a  celého festivalu a  ja som si hovoril nie, nie, nie... nech to ešte neskončí. ROTTING CHRIST ako záver celej udalosti bol čerešničkou na torte. Títo charizmatickí Gréci síce hrajú v  okolí celkom často no ešte som ich nemal možnosť vidieť. Už starší páni vedia čo robia, vedia ako vyburcovať publikum, vedia ako naservírovať tie najväčšie pecky. „Non Serviam“, „Gilgameš“, „Noctis Era“, „Grandis Spiritus Diavolos“. Predovšetkým z  posledného veľmi vydareného albumu. Po vystúpení som si musel zaobstarať ich MC. Vlastne ani nebudem rátať čo všetko som nakúpil, pretože moja peňaženka krváca ešte doteraz.



Záverom by som chcel Kilkim Žaibu odporučiť všetkým čo majú chuť po poznávaní nových krajín, majú záujem v  podobne ladených festivaloch a  nádherného prostredia.

Napísal: S. (v auguste 2014)

streda 25. apríla 2018

Häxenzijrkell - ...von Glut und Wirbelrauch (2018) EP



Tak tomuto hovorím dokonalá nahrávka. Dokonalá vo svojej zvrátenosti, temnote a dese. Tí z vás, ktorí mali tú česť s predchádzajúcim a zároveň debutovým EP HÄXENZIJRKELL „Des Lasters der Zauberey“ (ktorému predchádzalo nepomenované demo) asi viete, s čím máme v tomto prípade tú česť. No zároveň musím povedať, že novinka „...von Glut und Wirbelrauch“ povýšila už tak navýsosť kvalitného predchodcu na niečo neopakovateľné a odpudivé zároveň. O čo teda ide?

Základom tejto dvoj skladbovej nahrávky je black metal vo svojej základnej forme. Teda na prvý pohľad nič objavné. Čo však robí z HÄXENZIJRKELL unikát, je používanie filmových dialógov ako náhrady za vokály (i keď sa nejaký ten „spev“ sem tam objaví, ide o krátke a skôr okrajové výnimky). Aktuálne sú to sample z filmu „Mark of the Devil“ a HÄXENZIJRKELL používa tieto komponenty naozaj majstrovsky k tomu, aby dokázal vytvoriť naozaj desuplnú atmosféru presýtenú čarodejníctvom, rozkladom, mučením a smrťou. Ako vďačná prímes poslúžia tiež hojne využívané klávesové plochy, ktoré však slúžia iba na umocnenie celkovej už aj tak dosť strastiplnej atmosféry. Teda žiadne symfonické monolity, ale skôr účelovo jednotvárne a hypnoticky príťažlivé sféry z Polnočnej strany. No to, čím tentoraz kapela dosiahla jasné víťazstvo, je použitie výhradne pomalého, ako odporné bahno tiahnuceho sa tempa, ktoré vytvára doslova klaustrofobický pocit.


Celkový hrací čas nahrávky síce o pár sekúnd prekročí iba osemnásť minút, no myslím si, že znášať podobnú tortúru dlhšie, by ani nebolo v ľudských silách. Skutočne. Ak ste sa doteraz nestretli s oživenými vidinami samotného Pekla, máte jedinečnú príležitosť nahliadnuť na ne prostredníctvom zvráteného zraku skazeného a chlipného inkvizítora. Vďaka vyššie zmieneným prvkom sa pred vašimi očami dokážu zhmotniť dokonalé vízie temných, podzemných kamenných miestností plných krvi a zúfalých výkrikov mučených obetí, na ktoré dopadol ťaživý tieň prehnitého a pokryteckého kríža. Naozaj dokonalé dielo, ktoré si zasluhuje absolutórium.

Hodnotenie: Výborné 9/10

Napísal: Dagon

utorok 24. apríla 2018

Primordial / Moonsorrow / Der Weg Einer Freiheit (21.4. 2018, Praha)



Už to bude veru pekných pár rokov, čo som bol pred týmto výletom v „stovežatej“ Prahe. Odkrútil som si tu vtedy nejaký mesiac v sklade a stihol som aj techdeathový koncert, ktorý bol zároveň mojim definitívnym rozchodom so žánrom. Chlapíci v bielych šušťákoch znudene predvádzali pri 220bpm svoju schopnosť naháňať stupnice po hmatníkoch svojich drahých gitár a tvárili sa pritom všetci ako starší bratia Yngwieho Malmsteena tak snaživo, až sa z toho človeku chcelo zívať. Nostalgická hodnota spomienky je teda nulová, a tak sa radšej v čase presuňme do menej vzdialenej minulosti.

Začiatok večera bol sa niesol v duchu kulinárskych pôžitkov a domáceho piva, nuž nečudo, že som na Der Weg Einer Freiheit dobehol práve včas, aby som stihol posledné dve skladby ich setu. Už doma som si dovtedy neznámu atmo- postblackovú kapelu z Nemecka trochu preklepol a vlastne som sa na ňu ani nijako neponáhľal. Atmosféricko- depresívny black či postblack s moderným zvukom, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani Mgla, a s inštrumentálne zdatnými hudobníkmi znie mojim ušiam staticky a nudne. Ja v tom celom počujem menej zaujímavý Agalloch s klepačkami. Čo počujú fanúšikovia tejto kapely, ktorých je evidentne dosť, sa pýtajte ich! Pri tomto krátkom a nie príliš vášnivom stretnutí som ale zaznamenal jedno pozitívum – výborný zvuk, kvôli ktorému som sa do Prahy vydal, a ktorý sľuboval pri ďalších kapelách plnohodnotný zážitok.

Fínski Moonsorrow sa na pódium postavili po pomerne krátkej pauze a bolo jasné, že časový harmonogram akcie sa tento večer hodlá dodržať. V zostave dve gitary, basa, bubeník a klávesák kapela rozbalila svoju kombináciu folku, paganu a blacku, ktorá občas zabiehala až k epickému heavy metalu. Tomu dojmu napomáhali aj harmonizované čisté vokály oboch gitaristov v štýle vikingských albumov od Bathory. Nuž to, že korene hudobného prejavu Fínov siahajú k tejto švédskej legende, je podľa mňa nepopierateľné. Meno Moonsorrow mi je samozrejme známe už pomerne dlho, ale kapelu som vlastne nikdy skutočne nepočúval. Na pódiu mi najčastejšie pripomínali Einherjer, keď pritlačili na svoje gitary a pridali čosi progrocku, tak by som ich neváhal vzdialene porovnať s Hellheimom a pokojne aj s novším Nokturnal Mortum, a keď stavili čisto na jednoduchú agresivitu, možno aj s niektorou staršou Hornou. Práve v takýchto pasážach mi Moonsorrow najviac pasovali. Na opačnej strane môjho zážitku sa nachádzali pasáže z abecedy paganmetalového gýča, ktoré by potešili nejedného degeneráta s rohatou prilbou z umelej hmoty. Prvého však bolo oveľa viac ako druhého a môj dojem z kapely bol výborný. V žánri sú iste aj originálnejšie a lepšie kapely, Moonsorrow sa však isto za svoj výkon hanbiť nemuseli a publikum pred hlavnou hviezdou večera slušne naštartovali. Dokonca som počul aj názor, že išlo o najlepšiu kapelu večera, ja však takéto kacírske názory rozhodne zdieľať nemienim.

Na rad prišli írski Primordial. Pre mňa osobne ide dlhé roky o ak nie najobľúbenejšiu skupinu, tak isto jednu z pár najobľúbenejších. Očakávania boli teda vysoké a trochu sa miešali s napätím či ich Primordial dokážu pretaviť do hudobného zážitku. Začalo sa s jedničkou z aktuálneho albumu Exile Amongst the Ruins, piesňou Nail Their Tongues. Ich najnovšiu nahrávku považujem snáď za najslabšiu z doterajšej tvorby kapely, napriek tomu ma prevedenie piesne presvedčilo, že Primordial nechajú na pódiu dušu a svojich fanúšikov rozhodne nesklamú. Trochu som sa obával Nemtheangovho spevu. Ten nie je vždy najčistejší, k čomu pri live nahrávkach isto „prospieva“ aj nazvučenie. To však v Prahe muselo byť vzorné nie len pred, ale aj na pódiu. Ak aj Alanov prejav nebol stopercentný, tak bol stále výborný a počas tejto piesne i celého večera z neho sršala energia a charizma. Po úvodnej skladbe sa striedali záseky z nového albumu a staré overené hity. Z Exile Amonsgt the Ruins zaznela rovnomenná pieseň, Stolen Years, Upon Our Spiritual DeathbedTo Hell Or Hangman. Zo staršieho materiálu došlo na Gods to the Godless, Coffin Ships, No Grave Deep  Enough a z albumu To the Nameless Dead sa hrali dokonca dve piesne: Empires FallTraitors Gate. Nič sa nehralo len z prvých dvoch albumov, nahrávky Storm Before the Calm a na moje počudovanie ani z predposledného Where Greater Men Have Fallen. Škoda, že sa nehralo ešte čosi ďalšie, lebo jedinou chybou približne hodinu a pol dlhého setu bolo to, že mohol byť pokojne o čosi dlhší. Každopádne považujem vystúpenie Primordialu za jedno z najlepších, ktoré som v živote videl a som ozaj rád, že som do Prahy vycestoval. Ak ma prvá kapela nezaujala, tak Moonsorrow a predovšetkým Primordial mi tento večer pripravili perfektný hudobný zážitok.    

Napísal: N. K.H.